Viem, kedy to bolo. Začiatkom júna 1993. Pre
mňa dosť smutné obdobie, kedy som sa preberala zo šokov minulých a mala pri
sebe človeka, s ktorým sme, no, akosi neharmonizovali.
Už som písala, že sme vždy mali doma
nejakých vtáčikov. V tom období sme začínali s Andulkami, lebo poslední
Čvirovia záhadne zmizli počas môjho pobytu v Zurichu. (Záhadne, no, boli trochu
otvorené okná...) Neviem, ako sme to robili, ale keď sme chceli kúpiť párik,
vždy sme mali dve andulky rovnakého pohlavia. Jedného dňa som sa rozhodla, že
to zmením a NAOZAJ kúpim SAMČEKA. Tak sa stalo. Vošla so do obchodu a dlho -
dlho si obzerala prítomné andulky. Keď som bola rozhodnutá, išla som za
predavačom a ukázala. Lenže chyba. V tom istom momente ukázala toho istého
vtáčika iná pani inému predavačovi. Ten môj teda povedal: "Vzadu mám ešte
takého istého". Tieto slová som potom kruto oľutovala a miliónkrát viac za ne
neskôr ďakovala. Priniesol vtáčika v ruke, dal do krabice, doniesla som ho
domov... Srdce mi išlo roztrhnúť. Vtáčik mal chromé nožičky. Ten smrad o tom
musel vedieť!!! Predal mi chorého vtáka! Lomcovala mnou zlosť a v prvom návale
som chcela ísť tovar reklamovať. Lenže mi bolo jasné, že by to bol jeho koniec.
Poplakala som sa, vyhodila frajera, ktorý mi radil ho dať utratiť a pevne sa
rozhodla, že sa tento vtáčik naučí byť šťastný s chromými nožičkami. Klietku
som mu prispôsobila tak, aby v nej mohol pohodlne jesť, piť a spať, a tiež aby
videl okolie. Nakúpila špeciálne krmivo pre mláďatá a prvé dva večery som ho mala
položeného na hrudi, kým som si čítala knihu. Vtedy nám bol veľkou oporou otec.
Každú chvíľu za ním chodil a prihováral sa mu, znovu a znovu opakujúc: "čo
ty vtáčik, my ťa nedáme". A stal sa zázrak. Po týždni vtáčik prvýkrát
použil na pristátie nožičky, po dvoch týždňoch by nikto o ňom nepovedal, že
nebol v poriadku. Po mesiaci začal rozprávať a neprestal do smrti. Jeho
repertoár bol veľmi široký a slová si aj vymýšľal, ale najčastejšie hovoril:
"čo ty vtačíííík???" A deda (teda môjho otca) miloval. Nech bol dedo
kdekoľvek, nech robil čokoľvek, Riško bol pri ňom. Sedel mu na pleci, keď sa
holil, na prst mu priletel vždy, keď natiahol ruku, chodil za dedom po zemi ako
pes. Niekedy bolo dosť ťažké ho niekam neprivrieť, aký bol krotký. Miloval
návštevy a keďže nemal žiadnu zlú skúsenosť s ľuďmi, nebál sa ich. Príhod by
som mohla napísať ažaž a určite sa k tomu vrátim. Smutné bolo, že prežil deda
len o pár mesiacov. Vždy som hovorila, že sú taká dvojka, že budú spolu
pochovaní, ale že tam dedo bude prvý, to ma ani vo sne nenapadlo. Takže Riško
teraz leží s dedom, nepoviem, kde. Ale verím, že sa tam majú, huncúti dvaja,
dobre.
