Ako k nám prišiel Riško

Viem, kedy to bolo. Začiatkom júna 1993. Pre mňa dosť smutné obdobie, kedy som sa preberala zo šokov minulých a mala pri sebe človeka, s ktorým sme, no, akosi neharmonizovali.

Už som písala, že sme vždy mali doma nejakých vtáčikov. V tom období sme začínali s Andulkami, lebo poslední Čvirovia záhadne zmizli počas môjho pobytu v Zurichu. (Záhadne, no, boli trochu otvorené okná...) Neviem, ako sme to robili, ale keď sme chceli kúpiť párik, vždy sme mali dve andulky rovnakého pohlavia. Jedného dňa som sa rozhodla, že to zmením a NAOZAJ kúpim SAMČEKA. Tak sa stalo. Vošla so do obchodu a dlho - dlho si obzerala prítomné andulky. Keď som bola rozhodnutá, išla som za predavačom a ukázala. Lenže chyba. V tom istom momente ukázala toho istého vtáčika iná pani inému predavačovi. Ten môj teda povedal: "Vzadu mám ešte takého istého". Tieto slová som potom kruto oľutovala a miliónkrát viac za ne neskôr ďakovala. Priniesol vtáčika v ruke, dal do krabice, doniesla som ho domov... Srdce mi išlo roztrhnúť. Vtáčik mal chromé nožičky. Ten smrad o tom musel vedieť!!! Predal mi chorého vtáka! Lomcovala mnou zlosť a v prvom návale som chcela ísť tovar reklamovať. Lenže mi bolo jasné, že by to bol jeho koniec. Poplakala som sa, vyhodila frajera, ktorý mi radil ho dať utratiť a pevne sa rozhodla, že sa tento vtáčik naučí byť šťastný s chromými nožičkami. Klietku som mu prispôsobila tak, aby v nej mohol pohodlne jesť, piť a spať, a tiež aby videl okolie. Nakúpila špeciálne krmivo pre mláďatá a prvé dva večery som ho mala položeného na hrudi, kým som si čítala knihu. Vtedy nám bol veľkou oporou otec. Každú chvíľu za ním chodil a prihováral sa mu, znovu a znovu opakujúc: "čo ty vtáčik, my ťa nedáme". A stal sa zázrak. Po týždni vtáčik prvýkrát použil na pristátie nožičky, po dvoch týždňoch by nikto o ňom nepovedal, že nebol v poriadku. Po mesiaci začal rozprávať a neprestal do smrti. Jeho repertoár bol veľmi široký a slová si aj vymýšľal, ale najčastejšie hovoril: "čo ty vtačíííík???" A deda (teda môjho otca) miloval. Nech bol dedo kdekoľvek, nech robil čokoľvek, Riško bol pri ňom. Sedel mu na pleci, keď sa holil, na prst mu priletel vždy, keď natiahol ruku, chodil za dedom po zemi ako pes. Niekedy bolo dosť ťažké ho niekam neprivrieť, aký bol krotký. Miloval návštevy a keďže nemal žiadnu zlú skúsenosť s ľuďmi, nebál sa ich. Príhod by som mohla napísať ažaž a určite sa k tomu vrátim. Smutné bolo, že prežil deda len o pár mesiacov. Vždy som hovorila, že sú taká dvojka, že budú spolu pochovaní, ale že tam dedo bude prvý, to ma ani vo sne nenapadlo. Takže Riško teraz leží s dedom, nepoviem, kde. Ale verím, že sa tam majú, huncúti dvaja, dobre. 

Zas jedno nepotešenie

Zíram, zíram, zíram. Čoho sú schopní ľudia, ktorí sú neschopní sa zamyslieť, že tí druhí to možno majú ináč...
Včera sme boli s Maloukit vonku. Jasné, každý deň chodíme von...
Už sme boli na konci našej cesty a chceli sme vyjsť na našu terasu, keď sa z neďalekého domu vyrútil doberman a za ním jeho pán. Malukit som prichytila, aby nezačala zbytočne ziapať (hoci bola na vodítku), ale nebolo to potrebné, pán s dobermanom sa vydali iným smerom. A tam sa stretli. Dve dospelé ženy s asi trojročným dievčatkom. Malá zakričala "Bojím sa!", mama sa však naďalej rozprávala s kamarátkou a išli stále smerom k pánovi so psom. Vyšli na terasu paralelne s našou, takže som to videla. A vstávali mi všetky chlpy na rukách. Malá sa stále vzpierala, mama ju ťahala, nie však, že by ju chytila za ruku, ona ju postrkovala a stále sa bavila s kamarátkou.
Problém prvý. Majiteľ psa. Tento pes mal byť určite na sídlisku na vodítku, najneskôr však, keď videl, že sa dieťa bojí, mal si ho chytiť. Mimochodom, mal namierené na detské ihrisko, čiže porušil hneď niekoľko zákonov.
Problém dva, asi ešte horší. Mama. Ak chce prelomiť strach dieťaťa zo psa, mala to urobiť ináč. Buď mohli chvíľku postáť a nechať psa pred sebou, mohla poprosiť majiteľa psa, nech si ho chytí (snáď by porozumel), určite však mala malej venovať POZORNOSŤ, chytiť ju, objať, dať jej najavo, že sa ozaj nemusí báť. To, čo urobila, bolo hrozné. Malú postrkovala pred seba, hoci tá sa snažila prejsť asi cez jej telo naspäť a hulákala na ňu, že sa NESMIE báť a že je to dobrý havinko. Majiteľ psa nechal psa (mimochodom, zvedavého na pôvod kriku) prísť k decku a očuchať ho, pričom ho stále nedržal.
Vážení, bývam nad detským ihriskom už dosť dlho a krik detí, naznačujúci, že si tam z detí bosorky varia guláš, už prestávam vnímať. Ony sa proste tak hrajú (???). Ale keď som videla, aké je to, keď sa spojí tuposť s tuposťou, aké to je, keď decko reve v totálnej panike a mama je proti nemu... Bolo a je mi z toho ešte stále zle. Chcela by som vidieť, aké by bolo mame príjemné, keby jej dal niekto za krk pavúka, alebo myš s tým, že sa NESMIE báť. Ja mám zo psov fóbiu a tohoto dobermana by som sa určite bála, ale to, čo som videla, nemá s láskou a s pochopením nič, vôbec nič spoločné.
Otázka na záver. Myslíte si, že sa dieťa prestalo báť psov?

Zasvätenie k dospelosti a dospelosť

Počuli ste o tom? Takéto zasvätenie poznajú v mnohých kultúrach, dokonca sa mihá aj v našej
Ľudia, musíte mi veriť, nepozerávam Duchovné slovo. Naozaj nie. Raz som však mala zapnutú televíziu pri maľovaní a len na pol ucha som vnímala programy, takže som tento program neprepla. A mala som šťastie. Práve vtedy mne neznámy katolícky kňaz hovoril o slávnosti dospelosti v pohanských kultúrach, o ich základných spoločných črtách. To ma zaujalo. Väčšina týchto rituálov má za základ akúsi veľmi ťažkú skúšku, mladý človek musí prežiť sám v divočine, musel vydržať bolesť a zranenia (napr. vybitie zubov), proste ukázať, že je naozaj dospelý. A tento kňaz povedal, že celá táto ceremónia mala za účel, aby mladý človek pochopil, že:

1. život je ťažký
2. že nie je v ten najdôležitejší človek a nebude mu už venovaná toľká pozornosť, ako keď bol dieťaťom
3. že sa odteraz oňho nikto nepostará, dokonca sa musí odteraz starať on o druhých
Zaujímavé a múdre. V živote to tak funguje. Narodí sa dieťa a vzbudzuje nehu, lásku a starostlivosť všetkých členov svorky, nielen rodičov, jednoducho svojou prítomnosťou. Potom rastie, naberá skúsenosti, stále viac je zrejmá jeho povaha a schopnosť, či neschopnosť žiť medzi inými a je v jeho najlepšom záujme, aby ho "jeho" ľudia postupne učili aj samostatnosti a pravde, že úctu a lásku si stále viac bude musieť zaslúžiť sami svojím správaním.
V živote často vidíme opak. Rodičia sa o "deti" starajú dávno potom, čo už deťmi prestali byť, mamy varia, perú a upratujú dokonca v rodinách svojich detí. Mne osobne trhá srdce, keď počujem stredoškolákov v autobuse, ako včera chlastali a MATKA upratala všetky dôsledky... Ako si nemohli obliecť, čo chceli, lebo MATKA nenachystala... A všetci sa NUDIA. Preto pijú.
Mala som spolužiačku, ktorá už vo veku od cca 10 rokov musela aj so súrodencami variť, žehliť, robiť všetky domáce práce. Čo na tom bolo zvláštne, bolo, že vždy jeden z rodičov bol pri tom. Verím, že im tiekli nervy a rýchlejšie by to urobili sami. Ale tie decká to v živote potom všetko vedeli robiť, dobre si boli vedomí, čo starostlivosť o domácnosť obnáša. Ja som mala čťastie v nešťastí, že som ako 15 ročná išla bývať k otcovi a zo dňa na deň stala ženou v domácnosti so všetkým, čo k tomu patrilo. Veru otec veľa vecí sám nevedel. Musela som sa sama zobudiť, nachystať si všetky veci, pranie a žehlenie bolo na mne. Nesťažujem sa, mám pocit, že to bola výborná škola do života. Možno sú dobrou školou internáty, ak si teda "deti" nedonesú aj tak úplne všetko z domu.
Tak som trochu odbočila. Nie veľmi. Život dospelého je krásny, aj ťažký. Úplne najhorší je život dospelého dieťaťa, verte mi. Ja som si ho, žiaľ, naozaj užila až po svadbe.
A teraz som veľmi rada, že som znova dospelá a nikto nič za mňa nerieši.

Werther a spol.

Bola som v divadle. Hlavný hrdina opery si zvolil smrť, lebo nevedel zniesť bolesť spôsobenú nešťastnou láskou. A ja som celý čas rozmýšľala, prečo v toľkých operách (a vôbec umeleckých dielach) musí človek vidieť dookola tento príbeh: Nešťastná láska a smrť.
Celý čas som rozmýšľala, čo je teda vlastne neplnením lásky. čo je to tá "šťastná" láska, čo je to, čo človek chce, po čom túži, za čím sa naháňa.
Biológ by povedal, že za pokračovaním rodu. Nooooo, neviem, podľa mňa ľudskú dušu neuspokojí samotný akt plodenia. Čo potom... manželstvo? Jasné, svadba a vrúcny bozk pred kňazom je záverom mnohých filmov a sú to chvíle, kedy oko v kinosále nie je suché. Každodenné spolužitie? Ono je to krásna predstava - žili spolu šťastne, až kým nepomreli. Ale... tisíckrát v živote vidíme, že šťastie vo vzťahu a "láska" vôbec krachuje na úplne prozaických veciach. Že sa ľudia rozchádzajú kvôli banalitám, či vážnym veciam, proste "láska" ako vzťah dvoch ľudí mi pripadá vec veľmi krehká, rozbitná a hlavne na 100% konečná. To znamená, že po dňoch, mesiacoch, či rokoch šťastia príde koniec. Ak nie iný, tak smrťou partnera. Teda každá láska je pre niekoho a niekedy nešťastná.
Napíšem niečo, za čo ma v tejto krajine môžu ukrižovať. Neverím v šťastnú lásku ako vzťah dvoch ľudí navždy. Verim v to, že sa človek ako jednotlivec, teda aj vzťah vyvíja, verím v právo na zmenu v smerovaní každého človeka. Je šťastím, ak sa ľudia v partnerstve vyvíjajú podobným smerom a veru vidím okolo seba, že sa to dá. Ale v mojom okolí je veľa prípadov, že ľudia, ktorí prežili obrovské zblíženie, po čase fungujú ako dva rozpojené vagóny, vzďaľujú sa stále viac, až sa navzájom stratia. Smutné? Či život?
Keď sa dívam spätne na svoj život, vidím, že niektoré "lásky" z minulosti sa znovu a znovu vynárajú, objavujú sa mi v snoch a jatria môj kľud. Prežívala som obdobia, kedy bolo moje srdce kamenné, či zamrznuté a neschopné akéhokoľvek tepla. Keď som potom pocítila akokoľvek beznádejneé zamilovanie, bola som šťastná, že ŽIJEM! A bez ohľadu na VAŠE skúsenosti musím povedať, že pre mňa je veru láska a jej naplnenie v tom, či mám v sebe dosť paliva na udržiavanie ohňa a neviaže sa na konkrétnu osobu. Je to MOJA schopnosť milovať. A dúfam, že na toto nikdy nebudem mať primálo odvahy.

Umenie použiť smetný kôš - aktuálne venované Pikovi

Keď mi pred šiestimi rokmi zomrel otec, asi mesiac som vyhadzovala z bytu veci. Veci, veci, veci. Neverili by ste, čo všetko sme doma mali.
Môj otec bol vďačný objekt obdarovávania nepotrebnými vecami. Nielenže dokázal prejaviť úprimnú radosť, keď mu niekto dával vec, ktorú by normálne niesol na smetisko, on tú vec zakomponoval do nášho bytu... Aby som bola spravodlivá, celkom vkusne, na to, aké tisíce vecí sme doma mali.
Takže u nás končili staré koberce a časti nábytku, skorofunkčná chladnička (a nová sa kúpiť nesmela, lebo kam by sme tú starú dali?), polosady tanierov, hrnčekov, jednotlivé kusy príborov, kalendáre 5 a viac rokov staré (tými postupne tapetoval byt), všetky druhy odznakov, pivových tácok, deravé uteráky, obrusy a stará posteľná bielizeň, vázy, nálepky (akoby ich nemal dosť, oblepoval kuchyňu aj časťami reklamných letákov).
Išiel ma z toho strafiť šľak... Rozčuľovala som sa, hádala, nič nepomáhalo. Ešteže sme mali 104 m2 veľký byt a zatiaľ sme nič nemuseli prekračovať. Sama som sa čudovala, koľko vecí som vyniesla z bytu, keď zomrel. Nemyslím jeho šaty. Šiltovky a šály futbalových klubov, ktoré podostával. Viac, či menej poobíjané hrnčeky, hliníkové hrnce, asi 8 sád príborov, ktorými sme nikdy nejedli... A ešte stále sa mi stávalo, znova a znova, že ku mne ktosi prišiel a povedal: "toto tu máš prečo?", a ukázal na nejakú rárohu na stene, ktorú som už roky ani nevnímala. Keď sme mali pri dome kontajner, skoro mi ruky odpadli, ako som vláčila von veci, ďalšie a ďalšie. O niekoľko rokov som sa sťahovala a mala som pocit, že som z toho bytu vyniesla minimum vecí, len tie zaručene moje...
Dnes som vyhodila starý hnusný vianočný obrus... škaredý, na bielej látke boli absolútne nevkusnými oranžovo-fialovými farbami natlačené vianočné motívy, nikdy by som ho nedala na stôl, a už vôbec nie na Vianoce.
Asi budem musieť dávať väčší pozor. Na niektoré zbytočnosti sa asi fakt dá zvyknúť.
A čo vy? Jete príborom, ktorý vám niekto dal, po niekom ste ho zdedili, či ste si ho vybrali sami? A hrnčeky, taniere... Obrus, čo máte na stole, ten ste si vybrali vy?
Je to taká škoda vyhodiť vec, ktorú nechcete? Máte sviatočný servis, ktorý sa vám páči, ale ho nepoužívate? Šaty, ktoré si šetríte na lepšiu príležitosť?
Prečo?

TEN pocit

Včera som príjemne pokecala s kamarátkou. Prebrali sme všetko možné.
Ani neviem, ako, dostali sme sa k otázke budúcnosti, dokonca ďalekej budúcnosti, až staroby. Ona je slobodná skoropäťdesiatnička a ja rozvedená skoroštyridsiatnička. Obe žijeme samy, často sa stretávame navzájom, s mnohými inými ľuďmi, ani jednu z nás však nečaká staroba s desiatkou vnúčat, či pravnúčat. Ani jedna z nás nebude milujúcou babičkou.
Prišli sme na to, že na nič neprídeme. Spočítali sme ľudí, s ktorými vieme tráviť čas, príjemne tráviť čas, ktorý však končí určitým momentom, kedy chceme byť samy a každým ďalším momentom nám ten človek (priateľ, či kamarátka), stále viac vadí.
Uvedomila som si, ako dlho som nemala TEN pocit. Znovu a znovu, v každej ďalšej minúte:
EŠTE NECHOĎ!

Tanec lásky v sobotu ráno

Ani neviem, prečo som sa dnes tak skoro zobudila. Rýchlo som sa obliekla a vybrala sa do obchodu, kým sa vyhrabú z postelí ostatní lenivci.
Vonku bolo krásne. Ticho, nikde nikoho... len...
Dvaja krásni mladí ľudia. No neboli sami.
Odkedy mám fotoaparát, mám sen. Fotiť zvieratá. Vrabca, ako sa kúpe v mláke, holuby naháňajúce rozdrobený rohlík, či hrajúce sa mačence. Ale zdá sa mi dosť ťažké nevyplašiť ich a urobiť pekný a verný obraz čarovného okamihu. Dnes som však videla obrázok iný. A bolo mi veľmi ľúto, že som fotoaparát nemala pri sebe. Aj keď... neviem, či to nebolo veľmi intímne.
Nemám rada intímne prejavy na verejnosti. Nie som nadšená, ak sa pri mne v autobuse bozkávajú, či vášnivo stískajú zamilovaní. Nevidím, na tom nič zlé, len si myslím, že by s tým mali byť sami. No to, čo som videla dnes, ma dostalo v najlepšom slova zmysle.
Na ľudoprázdnom detskom ihrisku skoro ráno stáli chlapec a dievča. Tak okolo dvadsiatky. Stáli tam v objatí, ale to nebolo obyčajné milenecké objatie. Oni TANCOVALI! Akoby im hrala nepočuteľná hudba, veľmi pomaly sa kývali v jej rytme a pomaly sa otáčali. Len občas sa pohladkali po chrbte. Boli k sebe pritlačení, ani sa na seba nepozerali. Len sa túlili a tancovali.
Ale to nie je všetko.
Okolo nich poskakovalo šteňa yorkshira, bolo im obom tak po členky. Možno práve kvôli nemu boli vonku v tak skorú hodinu. Krepčilo okolo nich, občas vyskočilo (asi do výšky pol lýtok), akoby sa snažilo zapojiť do ich tanca, a oni tam stáli a tancovali. Bol to nádherný obrázok nevulgárnej intimity, najčistejšej lásky. Dojímavý okamih na prázdnom sídlisku.
Veľmi rada by som to celé odfotila. Ale... asi by som to čaro trochu odplašila.