Zas jedno nepotešenie

Zíram, zíram, zíram. Čoho sú schopní ľudia, ktorí sú neschopní sa zamyslieť, že tí druhí to možno majú ináč...
Včera sme boli s Maloukit vonku. Jasné, každý deň chodíme von...
Už sme boli na konci našej cesty a chceli sme vyjsť na našu terasu, keď sa z neďalekého domu vyrútil doberman a za ním jeho pán. Malukit som prichytila, aby nezačala zbytočne ziapať (hoci bola na vodítku), ale nebolo to potrebné, pán s dobermanom sa vydali iným smerom. A tam sa stretli. Dve dospelé ženy s asi trojročným dievčatkom. Malá zakričala "Bojím sa!", mama sa však naďalej rozprávala s kamarátkou a išli stále smerom k pánovi so psom. Vyšli na terasu paralelne s našou, takže som to videla. A vstávali mi všetky chlpy na rukách. Malá sa stále vzpierala, mama ju ťahala, nie však, že by ju chytila za ruku, ona ju postrkovala a stále sa bavila s kamarátkou.
Problém prvý. Majiteľ psa. Tento pes mal byť určite na sídlisku na vodítku, najneskôr však, keď videl, že sa dieťa bojí, mal si ho chytiť. Mimochodom, mal namierené na detské ihrisko, čiže porušil hneď niekoľko zákonov.
Problém dva, asi ešte horší. Mama. Ak chce prelomiť strach dieťaťa zo psa, mala to urobiť ináč. Buď mohli chvíľku postáť a nechať psa pred sebou, mohla poprosiť majiteľa psa, nech si ho chytí (snáď by porozumel), určite však mala malej venovať POZORNOSŤ, chytiť ju, objať, dať jej najavo, že sa ozaj nemusí báť. To, čo urobila, bolo hrozné. Malú postrkovala pred seba, hoci tá sa snažila prejsť asi cez jej telo naspäť a hulákala na ňu, že sa NESMIE báť a že je to dobrý havinko. Majiteľ psa nechal psa (mimochodom, zvedavého na pôvod kriku) prísť k decku a očuchať ho, pričom ho stále nedržal.
Vážení, bývam nad detským ihriskom už dosť dlho a krik detí, naznačujúci, že si tam z detí bosorky varia guláš, už prestávam vnímať. Ony sa proste tak hrajú (???). Ale keď som videla, aké je to, keď sa spojí tuposť s tuposťou, aké to je, keď decko reve v totálnej panike a mama je proti nemu... Bolo a je mi z toho ešte stále zle. Chcela by som vidieť, aké by bolo mame príjemné, keby jej dal niekto za krk pavúka, alebo myš s tým, že sa NESMIE báť. Ja mám zo psov fóbiu a tohoto dobermana by som sa určite bála, ale to, čo som videla, nemá s láskou a s pochopením nič, vôbec nič spoločné.
Otázka na záver. Myslíte si, že sa dieťa prestalo báť psov?