Cantara

Niečo z geniality Dead can dance
V poslednom čase mám v MP3 prehrávači snáď skoro všetky CDčka skupiny Dead can dance. Sú tam skladby a vlastne celé CDčka, ktoré ma fascinujú, aj také, ktoré mi stačilo počuť trikrát. To je v poriadku. Keďže ide o prierez tvorby skupiny v priebehu mnohých rokov, chápem, že sa časom menil štýl, cítenie a hudobné prejavy.Čo ma však uchvátilo a zastihlo nepripravenú, bolo CD Toward the within. Je to LIVE nahrávka z vynikajúco ozvučeného koncertu, či dokonca z viacerých koncertov a je to veru iné kafe, ako štúdiové nahrávky. Viem, aký je rozdiel medzi koncertom a prácou v štúdiu, kde technika a možnosť sústredenia sa dokážu zázraky a viem, aké problémy s intonáciou občas majú aj výborní speváci. Z tohoto hľadiska vyslovujem veľký obdiv muzikantom, technikom aj spevákom Ale čo ma zastihlo nepripravenú, bola tá atmosféra ozajstného koncertu. A zrazu sa mi to vybavilo, na zastávke autobusu... A musela som to ustáť. Preto by som tu chcela čosi napísať pre tých, ktorí ešte nestáli na javisku s mikrofónom, či dokonca majú z tej predstavy nočnú moru.Opak je pravdou, je to krásny zážitok, aj keď asi fakt nie pre každého. Takže v skutočnosti som stála na zastávke na rušnej smradľavej bratislavskej ulici. Lenže pri prvých tónoch piesne Cantara som zrazu iný človek. Ak ju poznáte, viete, že začína sólom snáď gitary, vlastne sú to len vybrnkávané tóny v pomalom tempe. Postupne sa pridávajú ostatné nástroje a hudba graduje. Viem, že o chvíľu bude nasledovať ženské sólo a že zaspievať túto pieseň je riadna hra s energiou, aj keď by ma asi fyzici a vedci vôbec za tieto slová hnali. Kto nevie, ako ťažko sa spievajú takéto veci v tak vysokom nasadení, nech nehľadá ducharinu tam, kde ju aspoň ja nehľadám. Zaspievať Cantara je sakramentsky ťažké. Takže zatiaľ sa hrajú nástroje so svojími melódiami a ja som zrazu tam, s ňou. Lisa zatiaľ nasáva hudbu každým kúskom svojho tela, kľudne dýcha, veľmi pravdepodobne je tam vo svetle reflektorov teplo a nič nevidí. Určite nie divákov. Prichádzajú posledné tóny predohry, nádych a nádherný tanec ľudského hlasu s hlasmi všetkých nástrojov, vibrácie, extáza.Toto jej normálne závidím. Závidím tým ľuďom, ktorí mohli byť na tom koncerte, ale viem, že to, čo mi je vlastné a skutočne ma uspokojuje, nie je len hudbu počúvať, ale ju ROBIŤ. Tvoriť tóny a posielať ich do sveta, k druhým ľuďom, alebo len tak... To je to, čo ma fascinuje.
Skúste si túto skladbu vypočuť, je to zázrak. A tiež všetky ostatné.