Poznáte ten pocit, keď niečo nechcete, bojíte sa toho, a keď sa to stane, odľahne vám?
Moje cesty do práce sú dlhé. Preto tam nechodím každý deň, ale niektoré dni robím z domu. Ak už cestujem, musím ísť aj prímestskou linkou. Ten autobus nikdy nebýva plný, lebo cestujem opačným smerom, ako všetci ostatní. Ráno z Bratislavy, poobede naspäť. Tak aj dnes bolo veľa voľných miest. Na jednej zastávke čakalo asi desať ľudí. Uuuuuuuf, pozrela som na svoju tašku pohodlne uloženú vedľa seba... Dúfam, že si ku mne nikto nesadne! Hypnotizovala som každého, kto prechádzal okolo môjho miesta. Zrazu neviem, čo sa so mnou stalo. Tašku som si zobrala na kolená, čo prichádzajúca babička považovala za pozvanie. Sadla si opatrne vedľa mňa a vybrala si hašlerku. O pár metrov ďalej bola prudká zákruta a všetci sme skoro popadali doľava, aj moja babička. Ja som mala na ušiach slúchatká, ale dala som si ich dolu, pritlačila som si k sebe kabát a povedala jej, nech si sadne bližšie. Pohodlne sa na mňa natlačila a vytiahla z kabelky vrecko hašleriek. Ponúkla mi, vraj sú osviežujúce a začali sme sa rozprávať. Mám rada starých ľudí. Oveľa radšej, ako deti. Sú múdri, vlastne už nemajú čo stratiť a dokonca to niektorí aj vedia. O pár minút mi bolo ľúto, že som s ňou nemohla cestovať niekam poriadne ďaleko. Stretla som veľmi múdru babičku.
Hašlerku som hneď po vystúpení vypľula. Neznášam ich.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára