Nič neušlo!!!

Hneď po maturite som travila časť posledných prázdnin na tábore Stromu života. Vlastne nie na jednom.
Tam som prvykrát naplno zažila atmosféru ohňa, gitár, nekonečných pesničiek, z ktorých som väčšinu nepoznala. Prišla som domov tak nakazená týmto všetkým, že som jednak do konca leta spávala na balkóne, jednak som si okamžite kúpila gitaru, všetky možné spevníky a začala cvičiť. Každý deň som hrala do bezvedomia a po roku som hrala slušne. Tak dobre, že som hrala pri ohni aj ja. Samozrejme, že mojej produkcie neboli ušetrení ani najbližší.
Ako maturantka som sa hlásila na Konzervatórium a napriek vynikajúco urobeným skúškam ma neprijali. Mali svoje predpisy a v ten rok pre maturantov kvóty neboli. Tak som si našla prácu a mala rok na rozmyslenie, čo ďalej. Pod tlakom rodiny som sa prihlásila na "normálnu" vysokú školu. Toto chceli moji rodičia. Mať dcéru vysokoškoláčku za každú cenu. Prijímacie skúšky som urobila, zobrali ma však na iný odbor a mne sa vtedy v Bratislave zrazu veľmi páčilo a chcela som tu ostať. Mala som v ruke papier, že môžem od septembra nastúpiť na Strojársku technológiu (!!!!!!!!!!!) v Žiline, nemala som však v úmysle tam študovať ani náhodou.
Raz, keď som mame spievala jednu z mojich obľúbených pesničiek od Wabiho Daňka, Nevadí..., ktorá končí slovami:
vlaky jedou dál a málokdy se vrátí
život nemá brzdu záchrannou...
moja mama zaslzila a povedala: Ja mám pocit, že aj tebe ten vlak ušiel!
Mala som 19. Nakoniec ma rodičia dokopali a do školy som nastúpila. Podarilo sa mi prestúpiť, školu som aj tak nedokončila. Nikdy som neoľutovala, že nemám titul. Denne tisíckrát som však oľutovala, že som nešla za svojim snom. Od chvíle, kedy mi mama povedala, že mi ušiel vlak, uplynulo 20 rokov a ja verejne prehlasujem, ze SA celý čas VEZIEM!!! Nie však v tom, v ktorom som mala. Nevadí. Každý deň znovu máme možnosť urobiť a prežiť zázrak. A nie, že je neskoro.