Nad hrobom a dlho pred ním...

Dnes som nad ním stála. Nad hrobom svojho otca. Dnes je výročie nášho posledného stretnutia a zajtra výročie jeho smrti...
O uličku ďalej sa hádali štyria veľmi elegantne oblečení ľudia a fotili náhrobok. Asi niekto niečo pokazil a hrob nevyzerá, ako mal. Hádali sa tam strašne, asi im ani nenapadlo, že niekto prišiel len tak... a možno by ocenil chvíľku ticha.
Pamätám sa na poslednú návštevu v nemocnici. Poslednú, keď žil. Sedela som vedľa neho na lavičke, vedela, že nemáme veľa času a horúčkovito rozmýšľala, čo mu chcem ešte povedať. Verte mi, nič mi nenapadlo. Ešte som mu večer volala, bolo mu veľmi zle. Na druhý deň bol v bezvedomí a zomrel, keď sme sedeli na chodbe a čakali na lekárku. Videla som ho už mŕtveho... A zrazu mi prichádzali na um všetky tie nevypovedané slová...
Myslím na ľudí, ktorí žijú. Denne majú možnosť zdvihnúť telefón a povedať svojím blízkym všetko, čo majú na srdci. Aj ja mám takých ľudí a viem, že raz mi bude ľúto tých slov, čo sme si nepovedali. Ale dnes to proste nejde. Verte mi, nejde.
Myslím na všetky rodiny, rozdelené pár krámami, ktoré niekto vyhodil, spormi o majetok, rozhodnutiami zariadiť si život ináč, ako chcel ten, či onen, či dokonca nevhodným výberom menu na svadobnej hostine.
A verím, že to nejde preklenúť. Proste nejde. Nie dnes. Na podanie ruky treba dvoch.
Len rozmýšľam, prečo si proste nevieme porozumieť, keď je život tak krátky a žijeme bez svojich blízkych dlhé roky života...
Keď tá chvíľa definitívnej rozlúčky je tak blízko...
Môjmu tatovi a tiež jednému krásnemu človeku, ktorého otec žije... a akoby nežil.