Akí sme slepí.

Akí sme slepí.
Viem, že slovo „slepí“ nie je pekné. Použila som ho však cielene. Nemyslím tým ľudí s nedostatočným zrakom, alebo nevidomých. Nie. Myslím ľudí „slepých“.
Pred pár dňami mi jeden nádherný človek pripomenul diskusiu k článku na Majkinom blogu, kde sme spomenuli operu Jolanta. Krátko z obsahu, nečítala som síce partitúru, ale čerpám zo snáď fundovanej knihy Opera od Anny Hostomskej: Uprostred pustých skál ďaleko od ostatných ľudí žije kráľ René so svojou dcérou Jolantou a malým počtom služobníctva a družiek. Medzi týmito ľuďmi panuje prísny zákaz prezradiť Jolante, že je nevidomá a existuje aj iná forma vnímania sveta. Ona žije len vo svete zvukov, chutí, vôní a predstáv. Jedného dňa privádza na zámok kráľ maurského lekára Ebn Jahia, aby Jolante uzdravil oči pred plánovanou svadbou s vojvodom Robertom, s ktorým je od detstva zasnúbená. Lekár Jolantu prezrie a povie, že jej môže pomôcť za predpokladu, že ona sama bude veľmi chcieť. Tu nastáva problém. Kráľ nechce, aby sa Jolanta o svojom nedostatku dozvedela. V tom čase prichádza na zámok aj vojvoda Robert so svojím priateľom rytierom Vaudemontom, aby požiadal o zrušenie zásnub, lebo je zamilovaný do inej ženy. Vaudemont sa tu stretáva s Jolantou a očarený jej krásou jej rozpráva záhrade, v ktorej sa stretli. Tá však netúži vidieť svet ináč, ako doteraz, pretože je takto šťastná. Kráľ sa to však dozvie a chce využiť príležitosť, aby Jolanta spolupracovala na svojom uzdravení. Pohrozí Vaudemontovi smrťou, ak neprebudí v nej túžbu po navrátení zraku. Tá len v strachu o človeka, ktorý ju zaujal svojou nehou súhlasí s liečbou a s lekárom spolupracuje. Vaudemont žiada kráľa o Jolantinu ruku, ten ho však odmieta, kým ho Robert nepožiada o zrušenie dávneho zasnúbenia. Jolanta sa uzdraví a vydáva sa za Vaudemonta. Možno triviálny príbeh, možno veľmi prvoplánový. Donútil ma však zamyslieť sa.
V čom som slepá, o čom všetkom ani neviem, že mi v živote chýba a pritom by to mohlo obohatiť môj život?
Keď mám tušenie, že by som mohla v živote dosiahnuť viac, idem dopredu, či sa uspokojím s tým, čo mám?
Je zlé, keď som spokojná s tým, čo mám?
Viem rozlíšiť, či to, čo mi niekto ponúka, je to, čo skutočne potrebujem, alebo je tá vec dobrá len pre niekoho iného, či vôbec?
Viem vycítiť, že je na niečo dôležité správny čas?
Je láska tým zázrakom, ktorý otvára oči a posúva človeka dopredu a ako sa vystríhať pobláznenia, ktoré naopak zaslepuje a zväzuje?
Uvidím