Dívam sa na tú krabicu pomarančového džúsu – ako dlho už? V skutočnosti som duchom úplne inde, ako v predajni potravín. Znovu som na jednom z desiatok jej koncertov. Koľko radosti mi priniesla, koľkokrát som cítila, že spieva len pre mňa...
Viete, prečo chodím rada do Lidla? Nehrá tam hudba. V mnohých obchodoch a nákupných centrách vôbec sa jej nevyhnete. Hudbu milujem, ale odmietam byť vydaná napospas vkusu kohosi tam za CD prehrávačom v obchode a dramaturgovi rádia už vôbec. Tentokrát som zavretá vo svojom svete so svojou hudbou. Nemám ju tak nahlas, ako väčšina mladých. Tak akurát, aby som ju počula, a neohluchla. Ten známy hlas blízkej kamarátky, ktorá ma nepozná. Skoro som spadla zo stoličky, keď som si pred niečo vyše rokom na internete prečítala tú správu. Zomrela folková speváčka Zuzana N. Preboha, prečo? Začala som pátrať a dozvedela som sa o jej chorobe. Dozvedela som sa o jej vnímaní vecí, keď som našla pomerne dlhý rozhovor s ňou, jeden z mála, ktorý vo svojom živote poskytla. Mali sme spoločného oveľa viac, ako som si dovtedy myslela. Krehká osôbka razantne udierajúca na bubny s nádherne pochmúrnym hlasom, z ktorého kvapkal ten najhustejší čierny med lesných včiel. Geniálna skladateľka autorka nádherných textov, žena, ktorá mala namiesto mobilu v ruksaku ďalekohľad a atlas vtákov... Zaskočilo ma to. Do svojho MP3 prehrávača som si nahrala Radúzu! A čápi z komína od cihelny zobáky klapou, asi jsou nesmrtelný... Ten hlas si nemôžem pomýliť.
Dívam sa na krabicu pomarančového džúsu a tečú mi slzy.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára