Ľad

Jednej víle s unavenými krídlami
Ráno som sa pozrela z okna a videla som úplne iný svet, ako ten, ktorému som včera priala dobrú noc.
Žiadne spadané lístie, smeti, dokonca som ťažko rozoznávala chodníky od ciest a len pár vytŕčajúcich rúr umne zvarených do všakovakých na lezenie vhodných tvarov mi pripomínalo, že mám pod oknami detské ihrisko. Všetko prikryla biela perina, taká milosrdná k dizajnu "moderných" sídlisk. Zrazu som mala radosť, že sa moja chlpatá kamarátka šťastne preháňala po vonku, nebála som sa, že z nej budem pracne vymývať blato, prach, či ešte horšie veci. Svet bol zrazu iný. A stačila trocha vody...
Hovorí sa "živá voda" a je to termín vskutku rozprávkový. Na hladine vody tancujú víly za splnu mesiaca a v hlbinách vôd sa to len tak hemží mýtickými bytosťami. Voda však skutočne dáva život, voda spôsobí, že sa prebudí semienko rastliny a aj po celých rokoch spánku začne žiť nová rastlinka.
Chcela by som v tento krásny zimný deň pozvať jednu vílu k tancu. Voda je dnes síce ľadom, ale tak nádherne lieta vzduchom všetkými smermi a na pár dní vytvára ilúziu trochu iného sveta. Ale vykukne Slnko, zafúka teplý vietor, ľady sa roztopia a moje sídlisko sa zmení na sídlisko. Pod sáčkom z desiaty vyrastie tráva a voda zas bude tiecť.
Všetko má svoj čas a svoju hodinu, každá vec pod nebom. Je čas rodeniu a čas umierniu, čas sadeniu a čas vytrhávaniu, čas zabíjaniu a čas hojeniu, čas boreniu a čas stavaniu.
Keby Kazateľ poznal ľad, určite by povedal, že je čas ľadu a čas, keď sa ľady roztopia.
Aj srdce zamrznuté na ľad sa ohreje a zas sa bude smiať i plakať.