Zasvätenie k dospelosti a dospelosť

Počuli ste o tom? Takéto zasvätenie poznajú v mnohých kultúrach, dokonca sa mihá aj v našej
Ľudia, musíte mi veriť, nepozerávam Duchovné slovo. Naozaj nie. Raz som však mala zapnutú televíziu pri maľovaní a len na pol ucha som vnímala programy, takže som tento program neprepla. A mala som šťastie. Práve vtedy mne neznámy katolícky kňaz hovoril o slávnosti dospelosti v pohanských kultúrach, o ich základných spoločných črtách. To ma zaujalo. Väčšina týchto rituálov má za základ akúsi veľmi ťažkú skúšku, mladý človek musí prežiť sám v divočine, musel vydržať bolesť a zranenia (napr. vybitie zubov), proste ukázať, že je naozaj dospelý. A tento kňaz povedal, že celá táto ceremónia mala za účel, aby mladý človek pochopil, že:

1. život je ťažký
2. že nie je v ten najdôležitejší človek a nebude mu už venovaná toľká pozornosť, ako keď bol dieťaťom
3. že sa odteraz oňho nikto nepostará, dokonca sa musí odteraz starať on o druhých
Zaujímavé a múdre. V živote to tak funguje. Narodí sa dieťa a vzbudzuje nehu, lásku a starostlivosť všetkých členov svorky, nielen rodičov, jednoducho svojou prítomnosťou. Potom rastie, naberá skúsenosti, stále viac je zrejmá jeho povaha a schopnosť, či neschopnosť žiť medzi inými a je v jeho najlepšom záujme, aby ho "jeho" ľudia postupne učili aj samostatnosti a pravde, že úctu a lásku si stále viac bude musieť zaslúžiť sami svojím správaním.
V živote často vidíme opak. Rodičia sa o "deti" starajú dávno potom, čo už deťmi prestali byť, mamy varia, perú a upratujú dokonca v rodinách svojich detí. Mne osobne trhá srdce, keď počujem stredoškolákov v autobuse, ako včera chlastali a MATKA upratala všetky dôsledky... Ako si nemohli obliecť, čo chceli, lebo MATKA nenachystala... A všetci sa NUDIA. Preto pijú.
Mala som spolužiačku, ktorá už vo veku od cca 10 rokov musela aj so súrodencami variť, žehliť, robiť všetky domáce práce. Čo na tom bolo zvláštne, bolo, že vždy jeden z rodičov bol pri tom. Verím, že im tiekli nervy a rýchlejšie by to urobili sami. Ale tie decká to v živote potom všetko vedeli robiť, dobre si boli vedomí, čo starostlivosť o domácnosť obnáša. Ja som mala čťastie v nešťastí, že som ako 15 ročná išla bývať k otcovi a zo dňa na deň stala ženou v domácnosti so všetkým, čo k tomu patrilo. Veru otec veľa vecí sám nevedel. Musela som sa sama zobudiť, nachystať si všetky veci, pranie a žehlenie bolo na mne. Nesťažujem sa, mám pocit, že to bola výborná škola do života. Možno sú dobrou školou internáty, ak si teda "deti" nedonesú aj tak úplne všetko z domu.
Tak som trochu odbočila. Nie veľmi. Život dospelého je krásny, aj ťažký. Úplne najhorší je život dospelého dieťaťa, verte mi. Ja som si ho, žiaľ, naozaj užila až po svadbe.
A teraz som veľmi rada, že som znova dospelá a nikto nič za mňa nerieši.