Stratení a nájdení

Celý svoj život pozorujem jednu vec. Som presvedčená, že sa to stáva mnohým z nás.
Stretnem človeka - a zrazu mám pocit úľavy. Ako keď sa vráti milovaný člen rodiny po nebezpečnej ceste vesmírom a nič nie je také dôležité, ako to, že žije, vrátil sa, je v poriadku.
Mám niekoľko ľudí, na stretnutie s ktorými som dlho čakala. Asi toto je pre mnohých ľudí dôvodom viery v ďalšie a ďalšie životy. Pocit, že tohoto človeka, toto miesto, túto situáciu poznám. Mne sa to naposledy stalo presne v čase, keď som stratila otca. Našla som kamarátku, ktorá mi tak strašne dlho chýbala. Našla som svoje stratené dvojča a v hlbokom smútku, ktorý som v tom čase prežívala, som prežívala schizofrenické šťastie z návratu inej dávno stratenej blízkej bytosti. Čas ukázal, že názormi a spôsobom života nie sme také blízke, ako nám to hovoril ten pocit v srdci. Akoby sme mali iný kabát, mali sme inú výchovu, v rôznych smeroch iné (aj keď dosť podobné) presvedčenie, iné rodinné zázemie, iné životné role... Ale vieme, že je to niečo dočasné. Vieme to najpodstatnejšie. Že sme sa nestratili, a ak áno, je možné sa navzájom nájsť vždy znova a znova. Že to svetielko kdesi hlboko v nej a vo mne je tak podobné, že sa znovu navzájom spoznajú a budú hriať. .
Nechcem riešiť príčiny tohoto nádherného javu. Nepotrebujem vedieť, koľkokrát som žila na Zemi. Chcem sa tešiť z toho, že túto skúsenosť mám a dúfať, že všetkých priateľov, ktorých som stratila, raz znovu nájdem.