Zíram, zíram, zíram. Čoho sú schopní ľudia, ktorí sú neschopní sa zamyslieť, že tí druhí to možno majú ináč...
Včera sme boli s Maloukit vonku. Jasné, každý deň chodíme von...
Už sme boli na konci našej cesty a chceli sme vyjsť na našu terasu, keď sa z neďalekého domu vyrútil doberman a za ním jeho pán. Malukit som prichytila, aby nezačala zbytočne ziapať (hoci bola na vodítku), ale nebolo to potrebné, pán s dobermanom sa vydali iným smerom. A tam sa stretli. Dve dospelé ženy s asi trojročným dievčatkom. Malá zakričala "Bojím sa!", mama sa však naďalej rozprávala s kamarátkou a išli stále smerom k pánovi so psom. Vyšli na terasu paralelne s našou, takže som to videla. A vstávali mi všetky chlpy na rukách. Malá sa stále vzpierala, mama ju ťahala, nie však, že by ju chytila za ruku, ona ju postrkovala a stále sa bavila s kamarátkou.
Problém prvý. Majiteľ psa. Tento pes mal byť určite na sídlisku na vodítku, najneskôr však, keď videl, že sa dieťa bojí, mal si ho chytiť. Mimochodom, mal namierené na detské ihrisko, čiže porušil hneď niekoľko zákonov.
Problém dva, asi ešte horší. Mama. Ak chce prelomiť strach dieťaťa zo psa, mala to urobiť ináč. Buď mohli chvíľku postáť a nechať psa pred sebou, mohla poprosiť majiteľa psa, nech si ho chytí (snáď by porozumel), určite však mala malej venovať POZORNOSŤ, chytiť ju, objať, dať jej najavo, že sa ozaj nemusí báť. To, čo urobila, bolo hrozné. Malú postrkovala pred seba, hoci tá sa snažila prejsť asi cez jej telo naspäť a hulákala na ňu, že sa NESMIE báť a že je to dobrý havinko. Majiteľ psa nechal psa (mimochodom, zvedavého na pôvod kriku) prísť k decku a očuchať ho, pričom ho stále nedržal.
Vážení, bývam nad detským ihriskom už dosť dlho a krik detí, naznačujúci, že si tam z detí bosorky varia guláš, už prestávam vnímať. Ony sa proste tak hrajú (???). Ale keď som videla, aké je to, keď sa spojí tuposť s tuposťou, aké to je, keď decko reve v totálnej panike a mama je proti nemu... Bolo a je mi z toho ešte stále zle. Chcela by som vidieť, aké by bolo mame príjemné, keby jej dal niekto za krk pavúka, alebo myš s tým, že sa NESMIE báť. Ja mám zo psov fóbiu a tohoto dobermana by som sa určite bála, ale to, čo som videla, nemá s láskou a s pochopením nič, vôbec nič spoločné.
Otázka na záver. Myslíte si, že sa dieťa prestalo báť psov?
nedeľa 10. februára 2008
Zasvätenie k dospelosti a dospelosť
Počuli ste o tom? Takéto zasvätenie poznajú v mnohých kultúrach, dokonca sa mihá aj v našej
Ľudia, musíte mi veriť, nepozerávam Duchovné slovo. Naozaj nie. Raz som však mala zapnutú televíziu pri maľovaní a len na pol ucha som vnímala programy, takže som tento program neprepla. A mala som šťastie. Práve vtedy mne neznámy katolícky kňaz hovoril o slávnosti dospelosti v pohanských kultúrach, o ich základných spoločných črtách. To ma zaujalo. Väčšina týchto rituálov má za základ akúsi veľmi ťažkú skúšku, mladý človek musí prežiť sám v divočine, musel vydržať bolesť a zranenia (napr. vybitie zubov), proste ukázať, že je naozaj dospelý. A tento kňaz povedal, že celá táto ceremónia mala za účel, aby mladý človek pochopil, že:
1. život je ťažký
2. že nie je v ten najdôležitejší človek a nebude mu už venovaná toľká pozornosť, ako keď bol dieťaťom
3. že sa odteraz oňho nikto nepostará, dokonca sa musí odteraz starať on o druhých
Zaujímavé a múdre. V živote to tak funguje. Narodí sa dieťa a vzbudzuje nehu, lásku a starostlivosť všetkých členov svorky, nielen rodičov, jednoducho svojou prítomnosťou. Potom rastie, naberá skúsenosti, stále viac je zrejmá jeho povaha a schopnosť, či neschopnosť žiť medzi inými a je v jeho najlepšom záujme, aby ho "jeho" ľudia postupne učili aj samostatnosti a pravde, že úctu a lásku si stále viac bude musieť zaslúžiť sami svojím správaním.
V živote často vidíme opak. Rodičia sa o "deti" starajú dávno potom, čo už deťmi prestali byť, mamy varia, perú a upratujú dokonca v rodinách svojich detí. Mne osobne trhá srdce, keď počujem stredoškolákov v autobuse, ako včera chlastali a MATKA upratala všetky dôsledky... Ako si nemohli obliecť, čo chceli, lebo MATKA nenachystala... A všetci sa NUDIA. Preto pijú.
Mala som spolužiačku, ktorá už vo veku od cca 10 rokov musela aj so súrodencami variť, žehliť, robiť všetky domáce práce. Čo na tom bolo zvláštne, bolo, že vždy jeden z rodičov bol pri tom. Verím, že im tiekli nervy a rýchlejšie by to urobili sami. Ale tie decká to v živote potom všetko vedeli robiť, dobre si boli vedomí, čo starostlivosť o domácnosť obnáša. Ja som mala čťastie v nešťastí, že som ako 15 ročná išla bývať k otcovi a zo dňa na deň stala ženou v domácnosti so všetkým, čo k tomu patrilo. Veru otec veľa vecí sám nevedel. Musela som sa sama zobudiť, nachystať si všetky veci, pranie a žehlenie bolo na mne. Nesťažujem sa, mám pocit, že to bola výborná škola do života. Možno sú dobrou školou internáty, ak si teda "deti" nedonesú aj tak úplne všetko z domu.
Tak som trochu odbočila. Nie veľmi. Život dospelého je krásny, aj ťažký. Úplne najhorší je život dospelého dieťaťa, verte mi. Ja som si ho, žiaľ, naozaj užila až po svadbe.
A teraz som veľmi rada, že som znova dospelá a nikto nič za mňa nerieši.
Ľudia, musíte mi veriť, nepozerávam Duchovné slovo. Naozaj nie. Raz som však mala zapnutú televíziu pri maľovaní a len na pol ucha som vnímala programy, takže som tento program neprepla. A mala som šťastie. Práve vtedy mne neznámy katolícky kňaz hovoril o slávnosti dospelosti v pohanských kultúrach, o ich základných spoločných črtách. To ma zaujalo. Väčšina týchto rituálov má za základ akúsi veľmi ťažkú skúšku, mladý človek musí prežiť sám v divočine, musel vydržať bolesť a zranenia (napr. vybitie zubov), proste ukázať, že je naozaj dospelý. A tento kňaz povedal, že celá táto ceremónia mala za účel, aby mladý človek pochopil, že:
1. život je ťažký
2. že nie je v ten najdôležitejší človek a nebude mu už venovaná toľká pozornosť, ako keď bol dieťaťom
3. že sa odteraz oňho nikto nepostará, dokonca sa musí odteraz starať on o druhých
Zaujímavé a múdre. V živote to tak funguje. Narodí sa dieťa a vzbudzuje nehu, lásku a starostlivosť všetkých členov svorky, nielen rodičov, jednoducho svojou prítomnosťou. Potom rastie, naberá skúsenosti, stále viac je zrejmá jeho povaha a schopnosť, či neschopnosť žiť medzi inými a je v jeho najlepšom záujme, aby ho "jeho" ľudia postupne učili aj samostatnosti a pravde, že úctu a lásku si stále viac bude musieť zaslúžiť sami svojím správaním.
V živote často vidíme opak. Rodičia sa o "deti" starajú dávno potom, čo už deťmi prestali byť, mamy varia, perú a upratujú dokonca v rodinách svojich detí. Mne osobne trhá srdce, keď počujem stredoškolákov v autobuse, ako včera chlastali a MATKA upratala všetky dôsledky... Ako si nemohli obliecť, čo chceli, lebo MATKA nenachystala... A všetci sa NUDIA. Preto pijú.
Mala som spolužiačku, ktorá už vo veku od cca 10 rokov musela aj so súrodencami variť, žehliť, robiť všetky domáce práce. Čo na tom bolo zvláštne, bolo, že vždy jeden z rodičov bol pri tom. Verím, že im tiekli nervy a rýchlejšie by to urobili sami. Ale tie decká to v živote potom všetko vedeli robiť, dobre si boli vedomí, čo starostlivosť o domácnosť obnáša. Ja som mala čťastie v nešťastí, že som ako 15 ročná išla bývať k otcovi a zo dňa na deň stala ženou v domácnosti so všetkým, čo k tomu patrilo. Veru otec veľa vecí sám nevedel. Musela som sa sama zobudiť, nachystať si všetky veci, pranie a žehlenie bolo na mne. Nesťažujem sa, mám pocit, že to bola výborná škola do života. Možno sú dobrou školou internáty, ak si teda "deti" nedonesú aj tak úplne všetko z domu.
Tak som trochu odbočila. Nie veľmi. Život dospelého je krásny, aj ťažký. Úplne najhorší je život dospelého dieťaťa, verte mi. Ja som si ho, žiaľ, naozaj užila až po svadbe.
A teraz som veľmi rada, že som znova dospelá a nikto nič za mňa nerieši.
Werther a spol.
Bola som v divadle. Hlavný hrdina opery si zvolil smrť, lebo nevedel zniesť bolesť spôsobenú nešťastnou láskou. A ja som celý čas rozmýšľala, prečo v toľkých operách (a vôbec umeleckých dielach) musí človek vidieť dookola tento príbeh: Nešťastná láska a smrť.
Celý čas som rozmýšľala, čo je teda vlastne neplnením lásky. čo je to tá "šťastná" láska, čo je to, čo človek chce, po čom túži, za čím sa naháňa.
Biológ by povedal, že za pokračovaním rodu. Nooooo, neviem, podľa mňa ľudskú dušu neuspokojí samotný akt plodenia. Čo potom... manželstvo? Jasné, svadba a vrúcny bozk pred kňazom je záverom mnohých filmov a sú to chvíle, kedy oko v kinosále nie je suché. Každodenné spolužitie? Ono je to krásna predstava - žili spolu šťastne, až kým nepomreli. Ale... tisíckrát v živote vidíme, že šťastie vo vzťahu a "láska" vôbec krachuje na úplne prozaických veciach. Že sa ľudia rozchádzajú kvôli banalitám, či vážnym veciam, proste "láska" ako vzťah dvoch ľudí mi pripadá vec veľmi krehká, rozbitná a hlavne na 100% konečná. To znamená, že po dňoch, mesiacoch, či rokoch šťastia príde koniec. Ak nie iný, tak smrťou partnera. Teda každá láska je pre niekoho a niekedy nešťastná.
Napíšem niečo, za čo ma v tejto krajine môžu ukrižovať. Neverím v šťastnú lásku ako vzťah dvoch ľudí navždy. Verim v to, že sa človek ako jednotlivec, teda aj vzťah vyvíja, verím v právo na zmenu v smerovaní každého človeka. Je šťastím, ak sa ľudia v partnerstve vyvíjajú podobným smerom a veru vidím okolo seba, že sa to dá. Ale v mojom okolí je veľa prípadov, že ľudia, ktorí prežili obrovské zblíženie, po čase fungujú ako dva rozpojené vagóny, vzďaľujú sa stále viac, až sa navzájom stratia. Smutné? Či život?
Keď sa dívam spätne na svoj život, vidím, že niektoré "lásky" z minulosti sa znovu a znovu vynárajú, objavujú sa mi v snoch a jatria môj kľud. Prežívala som obdobia, kedy bolo moje srdce kamenné, či zamrznuté a neschopné akéhokoľvek tepla. Keď som potom pocítila akokoľvek beznádejneé zamilovanie, bola som šťastná, že ŽIJEM! A bez ohľadu na VAŠE skúsenosti musím povedať, že pre mňa je veru láska a jej naplnenie v tom, či mám v sebe dosť paliva na udržiavanie ohňa a neviaže sa na konkrétnu osobu. Je to MOJA schopnosť milovať. A dúfam, že na toto nikdy nebudem mať primálo odvahy.
Celý čas som rozmýšľala, čo je teda vlastne neplnením lásky. čo je to tá "šťastná" láska, čo je to, čo človek chce, po čom túži, za čím sa naháňa.
Biológ by povedal, že za pokračovaním rodu. Nooooo, neviem, podľa mňa ľudskú dušu neuspokojí samotný akt plodenia. Čo potom... manželstvo? Jasné, svadba a vrúcny bozk pred kňazom je záverom mnohých filmov a sú to chvíle, kedy oko v kinosále nie je suché. Každodenné spolužitie? Ono je to krásna predstava - žili spolu šťastne, až kým nepomreli. Ale... tisíckrát v živote vidíme, že šťastie vo vzťahu a "láska" vôbec krachuje na úplne prozaických veciach. Že sa ľudia rozchádzajú kvôli banalitám, či vážnym veciam, proste "láska" ako vzťah dvoch ľudí mi pripadá vec veľmi krehká, rozbitná a hlavne na 100% konečná. To znamená, že po dňoch, mesiacoch, či rokoch šťastia príde koniec. Ak nie iný, tak smrťou partnera. Teda každá láska je pre niekoho a niekedy nešťastná.
Napíšem niečo, za čo ma v tejto krajine môžu ukrižovať. Neverím v šťastnú lásku ako vzťah dvoch ľudí navždy. Verim v to, že sa človek ako jednotlivec, teda aj vzťah vyvíja, verím v právo na zmenu v smerovaní každého človeka. Je šťastím, ak sa ľudia v partnerstve vyvíjajú podobným smerom a veru vidím okolo seba, že sa to dá. Ale v mojom okolí je veľa prípadov, že ľudia, ktorí prežili obrovské zblíženie, po čase fungujú ako dva rozpojené vagóny, vzďaľujú sa stále viac, až sa navzájom stratia. Smutné? Či život?
Keď sa dívam spätne na svoj život, vidím, že niektoré "lásky" z minulosti sa znovu a znovu vynárajú, objavujú sa mi v snoch a jatria môj kľud. Prežívala som obdobia, kedy bolo moje srdce kamenné, či zamrznuté a neschopné akéhokoľvek tepla. Keď som potom pocítila akokoľvek beznádejneé zamilovanie, bola som šťastná, že ŽIJEM! A bez ohľadu na VAŠE skúsenosti musím povedať, že pre mňa je veru láska a jej naplnenie v tom, či mám v sebe dosť paliva na udržiavanie ohňa a neviaže sa na konkrétnu osobu. Je to MOJA schopnosť milovať. A dúfam, že na toto nikdy nebudem mať primálo odvahy.
Umenie použiť smetný kôš - aktuálne venované Pikovi
Keď mi pred šiestimi rokmi zomrel otec, asi mesiac som vyhadzovala z bytu veci. Veci, veci, veci. Neverili by ste, čo všetko sme doma mali.
Môj otec bol vďačný objekt obdarovávania nepotrebnými vecami. Nielenže dokázal prejaviť úprimnú radosť, keď mu niekto dával vec, ktorú by normálne niesol na smetisko, on tú vec zakomponoval do nášho bytu... Aby som bola spravodlivá, celkom vkusne, na to, aké tisíce vecí sme doma mali.
Takže u nás končili staré koberce a časti nábytku, skorofunkčná chladnička (a nová sa kúpiť nesmela, lebo kam by sme tú starú dali?), polosady tanierov, hrnčekov, jednotlivé kusy príborov, kalendáre 5 a viac rokov staré (tými postupne tapetoval byt), všetky druhy odznakov, pivových tácok, deravé uteráky, obrusy a stará posteľná bielizeň, vázy, nálepky (akoby ich nemal dosť, oblepoval kuchyňu aj časťami reklamných letákov).
Išiel ma z toho strafiť šľak... Rozčuľovala som sa, hádala, nič nepomáhalo. Ešteže sme mali 104 m2 veľký byt a zatiaľ sme nič nemuseli prekračovať. Sama som sa čudovala, koľko vecí som vyniesla z bytu, keď zomrel. Nemyslím jeho šaty. Šiltovky a šály futbalových klubov, ktoré podostával. Viac, či menej poobíjané hrnčeky, hliníkové hrnce, asi 8 sád príborov, ktorými sme nikdy nejedli... A ešte stále sa mi stávalo, znova a znova, že ku mne ktosi prišiel a povedal: "toto tu máš prečo?", a ukázal na nejakú rárohu na stene, ktorú som už roky ani nevnímala. Keď sme mali pri dome kontajner, skoro mi ruky odpadli, ako som vláčila von veci, ďalšie a ďalšie. O niekoľko rokov som sa sťahovala a mala som pocit, že som z toho bytu vyniesla minimum vecí, len tie zaručene moje...
Dnes som vyhodila starý hnusný vianočný obrus... škaredý, na bielej látke boli absolútne nevkusnými oranžovo-fialovými farbami natlačené vianočné motívy, nikdy by som ho nedala na stôl, a už vôbec nie na Vianoce.
Asi budem musieť dávať väčší pozor. Na niektoré zbytočnosti sa asi fakt dá zvyknúť.
A čo vy? Jete príborom, ktorý vám niekto dal, po niekom ste ho zdedili, či ste si ho vybrali sami? A hrnčeky, taniere... Obrus, čo máte na stole, ten ste si vybrali vy?
Je to taká škoda vyhodiť vec, ktorú nechcete? Máte sviatočný servis, ktorý sa vám páči, ale ho nepoužívate? Šaty, ktoré si šetríte na lepšiu príležitosť?
Prečo?
Môj otec bol vďačný objekt obdarovávania nepotrebnými vecami. Nielenže dokázal prejaviť úprimnú radosť, keď mu niekto dával vec, ktorú by normálne niesol na smetisko, on tú vec zakomponoval do nášho bytu... Aby som bola spravodlivá, celkom vkusne, na to, aké tisíce vecí sme doma mali.
Takže u nás končili staré koberce a časti nábytku, skorofunkčná chladnička (a nová sa kúpiť nesmela, lebo kam by sme tú starú dali?), polosady tanierov, hrnčekov, jednotlivé kusy príborov, kalendáre 5 a viac rokov staré (tými postupne tapetoval byt), všetky druhy odznakov, pivových tácok, deravé uteráky, obrusy a stará posteľná bielizeň, vázy, nálepky (akoby ich nemal dosť, oblepoval kuchyňu aj časťami reklamných letákov).
Išiel ma z toho strafiť šľak... Rozčuľovala som sa, hádala, nič nepomáhalo. Ešteže sme mali 104 m2 veľký byt a zatiaľ sme nič nemuseli prekračovať. Sama som sa čudovala, koľko vecí som vyniesla z bytu, keď zomrel. Nemyslím jeho šaty. Šiltovky a šály futbalových klubov, ktoré podostával. Viac, či menej poobíjané hrnčeky, hliníkové hrnce, asi 8 sád príborov, ktorými sme nikdy nejedli... A ešte stále sa mi stávalo, znova a znova, že ku mne ktosi prišiel a povedal: "toto tu máš prečo?", a ukázal na nejakú rárohu na stene, ktorú som už roky ani nevnímala. Keď sme mali pri dome kontajner, skoro mi ruky odpadli, ako som vláčila von veci, ďalšie a ďalšie. O niekoľko rokov som sa sťahovala a mala som pocit, že som z toho bytu vyniesla minimum vecí, len tie zaručene moje...
Dnes som vyhodila starý hnusný vianočný obrus... škaredý, na bielej látke boli absolútne nevkusnými oranžovo-fialovými farbami natlačené vianočné motívy, nikdy by som ho nedala na stôl, a už vôbec nie na Vianoce.
Asi budem musieť dávať väčší pozor. Na niektoré zbytočnosti sa asi fakt dá zvyknúť.
A čo vy? Jete príborom, ktorý vám niekto dal, po niekom ste ho zdedili, či ste si ho vybrali sami? A hrnčeky, taniere... Obrus, čo máte na stole, ten ste si vybrali vy?
Je to taká škoda vyhodiť vec, ktorú nechcete? Máte sviatočný servis, ktorý sa vám páči, ale ho nepoužívate? Šaty, ktoré si šetríte na lepšiu príležitosť?
Prečo?
TEN pocit
Včera som príjemne pokecala s kamarátkou. Prebrali sme všetko možné.
Ani neviem, ako, dostali sme sa k otázke budúcnosti, dokonca ďalekej budúcnosti, až staroby. Ona je slobodná skoropäťdesiatnička a ja rozvedená skoroštyridsiatnička. Obe žijeme samy, často sa stretávame navzájom, s mnohými inými ľuďmi, ani jednu z nás však nečaká staroba s desiatkou vnúčat, či pravnúčat. Ani jedna z nás nebude milujúcou babičkou.
Prišli sme na to, že na nič neprídeme. Spočítali sme ľudí, s ktorými vieme tráviť čas, príjemne tráviť čas, ktorý však končí určitým momentom, kedy chceme byť samy a každým ďalším momentom nám ten človek (priateľ, či kamarátka), stále viac vadí.
Uvedomila som si, ako dlho som nemala TEN pocit. Znovu a znovu, v každej ďalšej minúte:
EŠTE NECHOĎ!
Ani neviem, ako, dostali sme sa k otázke budúcnosti, dokonca ďalekej budúcnosti, až staroby. Ona je slobodná skoropäťdesiatnička a ja rozvedená skoroštyridsiatnička. Obe žijeme samy, často sa stretávame navzájom, s mnohými inými ľuďmi, ani jednu z nás však nečaká staroba s desiatkou vnúčat, či pravnúčat. Ani jedna z nás nebude milujúcou babičkou.
Prišli sme na to, že na nič neprídeme. Spočítali sme ľudí, s ktorými vieme tráviť čas, príjemne tráviť čas, ktorý však končí určitým momentom, kedy chceme byť samy a každým ďalším momentom nám ten človek (priateľ, či kamarátka), stále viac vadí.
Uvedomila som si, ako dlho som nemala TEN pocit. Znovu a znovu, v každej ďalšej minúte:
EŠTE NECHOĎ!
Tanec lásky v sobotu ráno
Ani neviem, prečo som sa dnes tak skoro zobudila. Rýchlo som sa obliekla a vybrala sa do obchodu, kým sa vyhrabú z postelí ostatní lenivci.
Vonku bolo krásne. Ticho, nikde nikoho... len...
Dvaja krásni mladí ľudia. No neboli sami.
Odkedy mám fotoaparát, mám sen. Fotiť zvieratá. Vrabca, ako sa kúpe v mláke, holuby naháňajúce rozdrobený rohlík, či hrajúce sa mačence. Ale zdá sa mi dosť ťažké nevyplašiť ich a urobiť pekný a verný obraz čarovného okamihu. Dnes som však videla obrázok iný. A bolo mi veľmi ľúto, že som fotoaparát nemala pri sebe. Aj keď... neviem, či to nebolo veľmi intímne.
Nemám rada intímne prejavy na verejnosti. Nie som nadšená, ak sa pri mne v autobuse bozkávajú, či vášnivo stískajú zamilovaní. Nevidím, na tom nič zlé, len si myslím, že by s tým mali byť sami. No to, čo som videla dnes, ma dostalo v najlepšom slova zmysle.
Na ľudoprázdnom detskom ihrisku skoro ráno stáli chlapec a dievča. Tak okolo dvadsiatky. Stáli tam v objatí, ale to nebolo obyčajné milenecké objatie. Oni TANCOVALI! Akoby im hrala nepočuteľná hudba, veľmi pomaly sa kývali v jej rytme a pomaly sa otáčali. Len občas sa pohladkali po chrbte. Boli k sebe pritlačení, ani sa na seba nepozerali. Len sa túlili a tancovali.
Ale to nie je všetko.
Okolo nich poskakovalo šteňa yorkshira, bolo im obom tak po členky. Možno práve kvôli nemu boli vonku v tak skorú hodinu. Krepčilo okolo nich, občas vyskočilo (asi do výšky pol lýtok), akoby sa snažilo zapojiť do ich tanca, a oni tam stáli a tancovali. Bol to nádherný obrázok nevulgárnej intimity, najčistejšej lásky. Dojímavý okamih na prázdnom sídlisku.
Veľmi rada by som to celé odfotila. Ale... asi by som to čaro trochu odplašila.
Vonku bolo krásne. Ticho, nikde nikoho... len...
Dvaja krásni mladí ľudia. No neboli sami.
Odkedy mám fotoaparát, mám sen. Fotiť zvieratá. Vrabca, ako sa kúpe v mláke, holuby naháňajúce rozdrobený rohlík, či hrajúce sa mačence. Ale zdá sa mi dosť ťažké nevyplašiť ich a urobiť pekný a verný obraz čarovného okamihu. Dnes som však videla obrázok iný. A bolo mi veľmi ľúto, že som fotoaparát nemala pri sebe. Aj keď... neviem, či to nebolo veľmi intímne.
Nemám rada intímne prejavy na verejnosti. Nie som nadšená, ak sa pri mne v autobuse bozkávajú, či vášnivo stískajú zamilovaní. Nevidím, na tom nič zlé, len si myslím, že by s tým mali byť sami. No to, čo som videla dnes, ma dostalo v najlepšom slova zmysle.
Na ľudoprázdnom detskom ihrisku skoro ráno stáli chlapec a dievča. Tak okolo dvadsiatky. Stáli tam v objatí, ale to nebolo obyčajné milenecké objatie. Oni TANCOVALI! Akoby im hrala nepočuteľná hudba, veľmi pomaly sa kývali v jej rytme a pomaly sa otáčali. Len občas sa pohladkali po chrbte. Boli k sebe pritlačení, ani sa na seba nepozerali. Len sa túlili a tancovali.
Ale to nie je všetko.
Okolo nich poskakovalo šteňa yorkshira, bolo im obom tak po členky. Možno práve kvôli nemu boli vonku v tak skorú hodinu. Krepčilo okolo nich, občas vyskočilo (asi do výšky pol lýtok), akoby sa snažilo zapojiť do ich tanca, a oni tam stáli a tancovali. Bol to nádherný obrázok nevulgárnej intimity, najčistejšej lásky. Dojímavý okamih na prázdnom sídlisku.
Veľmi rada by som to celé odfotila. Ale... asi by som to čaro trochu odplašila.
Stratení a nájdení
Celý svoj život pozorujem jednu vec. Som presvedčená, že sa to stáva mnohým z nás.
Stretnem človeka - a zrazu mám pocit úľavy. Ako keď sa vráti milovaný člen rodiny po nebezpečnej ceste vesmírom a nič nie je také dôležité, ako to, že žije, vrátil sa, je v poriadku.
Mám niekoľko ľudí, na stretnutie s ktorými som dlho čakala. Asi toto je pre mnohých ľudí dôvodom viery v ďalšie a ďalšie životy. Pocit, že tohoto človeka, toto miesto, túto situáciu poznám. Mne sa to naposledy stalo presne v čase, keď som stratila otca. Našla som kamarátku, ktorá mi tak strašne dlho chýbala. Našla som svoje stratené dvojča a v hlbokom smútku, ktorý som v tom čase prežívala, som prežívala schizofrenické šťastie z návratu inej dávno stratenej blízkej bytosti. Čas ukázal, že názormi a spôsobom života nie sme také blízke, ako nám to hovoril ten pocit v srdci. Akoby sme mali iný kabát, mali sme inú výchovu, v rôznych smeroch iné (aj keď dosť podobné) presvedčenie, iné rodinné zázemie, iné životné role... Ale vieme, že je to niečo dočasné. Vieme to najpodstatnejšie. Že sme sa nestratili, a ak áno, je možné sa navzájom nájsť vždy znova a znova. Že to svetielko kdesi hlboko v nej a vo mne je tak podobné, že sa znovu navzájom spoznajú a budú hriať. .
Nechcem riešiť príčiny tohoto nádherného javu. Nepotrebujem vedieť, koľkokrát som žila na Zemi. Chcem sa tešiť z toho, že túto skúsenosť mám a dúfať, že všetkých priateľov, ktorých som stratila, raz znovu nájdem.
Stretnem človeka - a zrazu mám pocit úľavy. Ako keď sa vráti milovaný člen rodiny po nebezpečnej ceste vesmírom a nič nie je také dôležité, ako to, že žije, vrátil sa, je v poriadku.
Mám niekoľko ľudí, na stretnutie s ktorými som dlho čakala. Asi toto je pre mnohých ľudí dôvodom viery v ďalšie a ďalšie životy. Pocit, že tohoto človeka, toto miesto, túto situáciu poznám. Mne sa to naposledy stalo presne v čase, keď som stratila otca. Našla som kamarátku, ktorá mi tak strašne dlho chýbala. Našla som svoje stratené dvojča a v hlbokom smútku, ktorý som v tom čase prežívala, som prežívala schizofrenické šťastie z návratu inej dávno stratenej blízkej bytosti. Čas ukázal, že názormi a spôsobom života nie sme také blízke, ako nám to hovoril ten pocit v srdci. Akoby sme mali iný kabát, mali sme inú výchovu, v rôznych smeroch iné (aj keď dosť podobné) presvedčenie, iné rodinné zázemie, iné životné role... Ale vieme, že je to niečo dočasné. Vieme to najpodstatnejšie. Že sme sa nestratili, a ak áno, je možné sa navzájom nájsť vždy znova a znova. Že to svetielko kdesi hlboko v nej a vo mne je tak podobné, že sa znovu navzájom spoznajú a budú hriať. .
Nechcem riešiť príčiny tohoto nádherného javu. Nepotrebujem vedieť, koľkokrát som žila na Zemi. Chcem sa tešiť z toho, že túto skúsenosť mám a dúfať, že všetkých priateľov, ktorých som stratila, raz znovu nájdem.
starenka z Ivanky
Poznáte ten pocit, keď niečo nechcete, bojíte sa toho, a keď sa to stane, odľahne vám?
Moje cesty do práce sú dlhé. Preto tam nechodím každý deň, ale niektoré dni robím z domu. Ak už cestujem, musím ísť aj prímestskou linkou. Ten autobus nikdy nebýva plný, lebo cestujem opačným smerom, ako všetci ostatní. Ráno z Bratislavy, poobede naspäť. Tak aj dnes bolo veľa voľných miest. Na jednej zastávke čakalo asi desať ľudí. Uuuuuuuf, pozrela som na svoju tašku pohodlne uloženú vedľa seba... Dúfam, že si ku mne nikto nesadne! Hypnotizovala som každého, kto prechádzal okolo môjho miesta. Zrazu neviem, čo sa so mnou stalo. Tašku som si zobrala na kolená, čo prichádzajúca babička považovala za pozvanie. Sadla si opatrne vedľa mňa a vybrala si hašlerku. O pár metrov ďalej bola prudká zákruta a všetci sme skoro popadali doľava, aj moja babička. Ja som mala na ušiach slúchatká, ale dala som si ich dolu, pritlačila som si k sebe kabát a povedala jej, nech si sadne bližšie. Pohodlne sa na mňa natlačila a vytiahla z kabelky vrecko hašleriek. Ponúkla mi, vraj sú osviežujúce a začali sme sa rozprávať. Mám rada starých ľudí. Oveľa radšej, ako deti. Sú múdri, vlastne už nemajú čo stratiť a dokonca to niektorí aj vedia. O pár minút mi bolo ľúto, že som s ňou nemohla cestovať niekam poriadne ďaleko. Stretla som veľmi múdru babičku.
Hašlerku som hneď po vystúpení vypľula. Neznášam ich.
Moje cesty do práce sú dlhé. Preto tam nechodím každý deň, ale niektoré dni robím z domu. Ak už cestujem, musím ísť aj prímestskou linkou. Ten autobus nikdy nebýva plný, lebo cestujem opačným smerom, ako všetci ostatní. Ráno z Bratislavy, poobede naspäť. Tak aj dnes bolo veľa voľných miest. Na jednej zastávke čakalo asi desať ľudí. Uuuuuuuf, pozrela som na svoju tašku pohodlne uloženú vedľa seba... Dúfam, že si ku mne nikto nesadne! Hypnotizovala som každého, kto prechádzal okolo môjho miesta. Zrazu neviem, čo sa so mnou stalo. Tašku som si zobrala na kolená, čo prichádzajúca babička považovala za pozvanie. Sadla si opatrne vedľa mňa a vybrala si hašlerku. O pár metrov ďalej bola prudká zákruta a všetci sme skoro popadali doľava, aj moja babička. Ja som mala na ušiach slúchatká, ale dala som si ich dolu, pritlačila som si k sebe kabát a povedala jej, nech si sadne bližšie. Pohodlne sa na mňa natlačila a vytiahla z kabelky vrecko hašleriek. Ponúkla mi, vraj sú osviežujúce a začali sme sa rozprávať. Mám rada starých ľudí. Oveľa radšej, ako deti. Sú múdri, vlastne už nemajú čo stratiť a dokonca to niektorí aj vedia. O pár minút mi bolo ľúto, že som s ňou nemohla cestovať niekam poriadne ďaleko. Stretla som veľmi múdru babičku.
Hašlerku som hneď po vystúpení vypľula. Neznášam ich.
Rigoletto - la maledizione
Zdanlivo banálny príbeh mladučkej Gildy a vojvodu z Mantovy. Láska, ktorá bola láskou len na polovicu. No pôvodný názov opery - La maledizione (Kliatba) hovorí ešte o inom príbehu.
Pôvodným námetom opery Rigoletto bola hra Viktora Huga Kráľ sa zabáva. Cenzúra však donútila autorov k zmene titulnej role kráľa na vojvodu. Nie je to však podstatná zmena a spomínam ju len pre úplnosť.
Na dvore vojvodu z Mantovy je rušno. Poriadajú sa zhýralé orgie, víno tečie prúdom a dievčatá, i staršie dámy putujú z náruče do náruče. Vojvoda si síce nedávno všimol v kostole neznáme dievča, jeho zábavy však pokračujú v pôvodnom duchu. Zvláštna postava na dvore je dvorný šašo - Rigoletto. Podpichuje zabávajúcich sa, srší vtipom, a denne vidí dievčatá z mesta ako obete radovánok dvoranov. Po návrate domov je však milujúcim otcom, ktorý si veľmi dobre uvedomuje, že to, čoho je denne svedkom, by za žiadnu cenu nechcel prežiť ako otec. Neznáma, ktorú videl vojvoda v kostole, je totiž dobre utajovaná Rigolettova dcéra. Donedávna žila v kláštore, takže o živote, aký vedú na dvore, nemá ani tušenia. A Rigoletto si ju chráni ako oko v hlave. Veľmi dobre si pamätá návštevu Monteroneho, ktorý prerušil bujarú zábavu, keď hľadal svoju dcéru. Rigoletto ho vtedy vysmial a stal sa cieľom Monteroneho kliatby. Rigoletto - šašo zvíťazil, Rigoletto - otec bol touto kliatbou kruto zranený.
Na dvore sa rozkríklo, že šašo má novú "milenku". Samozrejme, že sú na ňu všetci zvedaví. Medzitým vojvoda vystopuje svoj nový objav a Gilde - Rigolettovej dcére - sa predstaví ako chudobný študent. Tým si získava jej dôveru i city.
Na noc je ako jedna z kratochvíľ naplánovaný únos šašovej "milej", čiže Gildy. Ukryjú ju vo vojvodovom paláci a pobavene mu o svojom "úlovku" rozprávajú. Ten sa dobre baví do chvíle, keď zistí, že je to dievča, s ktorým sa práve nedávno zoznámil. Tá vyplašená únosom, a šťastná, že sa ocitá v bezpečí náruče svojho milého, podľahne jeho čaru.
Rigoletto ju zúfalo hľadá v paláci, lebo medzitým zistil, že dokonca pomáhal pri jej únose. Našiel ju až ráno. Zahanbená mu rozráva, čo sa stalo a Rigoletto prisahá vojvodovi pomstu.
Ubehol nejaký čas, vojvoda žije svoj rušný život ďalej a Gilda ho stále miluje. Rigoletto si najme na vojvodu nájomného vraha Sparafucila a dohodnú plán. Sparafucilova sestra Maddalena bude vojvodu zvádzať a keď ten u noch v hostinci zaspí, zabijú ho. Jeho telo chce Rigoletto sám hodiť do rieky.
Prichádza s Gildou k Sparafucilovmu domu a ukazuje jej, že už sa zaujíma o inú. Tá je veľmi nešťastná, ale stále ho ľúbi. Keď sa dozvie, že ho chcú zabiť, odmieta odísť a po rozlúčke s otcom sa tajne vráti a sleduje dianie v dome.
Maddalene sa nový nápadník páči a nechce ho nechať zabiť. S bratom sa dohodnú, že zabijú prvého človeka, ktorý vojde do hostinca. Blíži sa búrka a je málo pravdepodobné, že niekto príde. Vtedy zaklope Gilda, ktorá to všetko počula a obetuje život za človeka, ktorého ľúbi.
Teraz prichádza najtragickejšia časť opery. Rigoletto si prevezme telo "vojvodu" a spieva oslavnú áriu. Hľa, tu stojí šašo a tu leží mocnár - pod nohou blázna. Z nešťastia vzišla chvíľa pomsty! Nech vlna mu je hrobkou, rubášom vrece. Vtom počuje vojvodov hlas. Tak čie telo je vo vreci? S trasúcimi rukami ho otvorí, je v ňom Gilda, ešte žije. Prosí otca o odpustenie a onedlho zomiera...
A ja sa pýtam, koho obeťou sa Gilda stala? Bujarej zábavy a premršteného chtíča, pokryteckej morálky, kliatby, svojich citov, či prehnanej túžby vlastného otca po pomste?
Posledná odpoveď je dosť tragickou kombináciou, nie?
Pôvodným námetom opery Rigoletto bola hra Viktora Huga Kráľ sa zabáva. Cenzúra však donútila autorov k zmene titulnej role kráľa na vojvodu. Nie je to však podstatná zmena a spomínam ju len pre úplnosť.
Na dvore vojvodu z Mantovy je rušno. Poriadajú sa zhýralé orgie, víno tečie prúdom a dievčatá, i staršie dámy putujú z náruče do náruče. Vojvoda si síce nedávno všimol v kostole neznáme dievča, jeho zábavy však pokračujú v pôvodnom duchu. Zvláštna postava na dvore je dvorný šašo - Rigoletto. Podpichuje zabávajúcich sa, srší vtipom, a denne vidí dievčatá z mesta ako obete radovánok dvoranov. Po návrate domov je však milujúcim otcom, ktorý si veľmi dobre uvedomuje, že to, čoho je denne svedkom, by za žiadnu cenu nechcel prežiť ako otec. Neznáma, ktorú videl vojvoda v kostole, je totiž dobre utajovaná Rigolettova dcéra. Donedávna žila v kláštore, takže o živote, aký vedú na dvore, nemá ani tušenia. A Rigoletto si ju chráni ako oko v hlave. Veľmi dobre si pamätá návštevu Monteroneho, ktorý prerušil bujarú zábavu, keď hľadal svoju dcéru. Rigoletto ho vtedy vysmial a stal sa cieľom Monteroneho kliatby. Rigoletto - šašo zvíťazil, Rigoletto - otec bol touto kliatbou kruto zranený.
Na dvore sa rozkríklo, že šašo má novú "milenku". Samozrejme, že sú na ňu všetci zvedaví. Medzitým vojvoda vystopuje svoj nový objav a Gilde - Rigolettovej dcére - sa predstaví ako chudobný študent. Tým si získava jej dôveru i city.
Na noc je ako jedna z kratochvíľ naplánovaný únos šašovej "milej", čiže Gildy. Ukryjú ju vo vojvodovom paláci a pobavene mu o svojom "úlovku" rozprávajú. Ten sa dobre baví do chvíle, keď zistí, že je to dievča, s ktorým sa práve nedávno zoznámil. Tá vyplašená únosom, a šťastná, že sa ocitá v bezpečí náruče svojho milého, podľahne jeho čaru.
Rigoletto ju zúfalo hľadá v paláci, lebo medzitým zistil, že dokonca pomáhal pri jej únose. Našiel ju až ráno. Zahanbená mu rozráva, čo sa stalo a Rigoletto prisahá vojvodovi pomstu.
Ubehol nejaký čas, vojvoda žije svoj rušný život ďalej a Gilda ho stále miluje. Rigoletto si najme na vojvodu nájomného vraha Sparafucila a dohodnú plán. Sparafucilova sestra Maddalena bude vojvodu zvádzať a keď ten u noch v hostinci zaspí, zabijú ho. Jeho telo chce Rigoletto sám hodiť do rieky.
Prichádza s Gildou k Sparafucilovmu domu a ukazuje jej, že už sa zaujíma o inú. Tá je veľmi nešťastná, ale stále ho ľúbi. Keď sa dozvie, že ho chcú zabiť, odmieta odísť a po rozlúčke s otcom sa tajne vráti a sleduje dianie v dome.
Maddalene sa nový nápadník páči a nechce ho nechať zabiť. S bratom sa dohodnú, že zabijú prvého človeka, ktorý vojde do hostinca. Blíži sa búrka a je málo pravdepodobné, že niekto príde. Vtedy zaklope Gilda, ktorá to všetko počula a obetuje život za človeka, ktorého ľúbi.
Teraz prichádza najtragickejšia časť opery. Rigoletto si prevezme telo "vojvodu" a spieva oslavnú áriu. Hľa, tu stojí šašo a tu leží mocnár - pod nohou blázna. Z nešťastia vzišla chvíľa pomsty! Nech vlna mu je hrobkou, rubášom vrece. Vtom počuje vojvodov hlas. Tak čie telo je vo vreci? S trasúcimi rukami ho otvorí, je v ňom Gilda, ešte žije. Prosí otca o odpustenie a onedlho zomiera...
A ja sa pýtam, koho obeťou sa Gilda stala? Bujarej zábavy a premršteného chtíča, pokryteckej morálky, kliatby, svojich citov, či prehnanej túžby vlastného otca po pomste?
Posledná odpoveď je dosť tragickou kombináciou, nie?
Pomaly
Horúca voda. Aspoň pár minút...
Len kým koža nesčervená...
Užívam si ten pocit vo vani a paradoxne ma prechádza únava. Je však čas ísť spať. Ešte chvíľu. Voňavá para zapĺňa malú sídliskovú kúpeľňu a vytvára v nej súkromné oblaky.
Sparená sa ľahko ošúpem. To vie každý. Dnes som sa rozhodla zvliecť svoju kožu. Možno ako had, či človek. Že sa človek nezvlieka? Ale čo? Ako to viete?
Viem, že budem zraniteľná ako ten krab po odhodení panciera. Musím to urobiť. Chcem a potrebujem podrásť. A aby som mala kam, potrebujem byť chvíľu bezmocná. S tebou však viem, že môžem.
Citlivejšia stokrát na každý dotyk si k tebe líham a dej sa čo dej.
Len kým koža nesčervená...
Užívam si ten pocit vo vani a paradoxne ma prechádza únava. Je však čas ísť spať. Ešte chvíľu. Voňavá para zapĺňa malú sídliskovú kúpeľňu a vytvára v nej súkromné oblaky.
Sparená sa ľahko ošúpem. To vie každý. Dnes som sa rozhodla zvliecť svoju kožu. Možno ako had, či človek. Že sa človek nezvlieka? Ale čo? Ako to viete?
Viem, že budem zraniteľná ako ten krab po odhodení panciera. Musím to urobiť. Chcem a potrebujem podrásť. A aby som mala kam, potrebujem byť chvíľu bezmocná. S tebou však viem, že môžem.
Citlivejšia stokrát na každý dotyk si k tebe líham a dej sa čo dej.
Opera o priateľstve
Ak by malo sto ľudí po zhliadnutí opery Don Carlos povedať jedným slovom, o čom vlastne je, dostali by sme minimálne päť rôznych odpovedí.
O nešťastnej láske. O inkvizícii. O národnostnom boji. O španielskom kráľovskom dvore. O odhodlaní i rezignácii.
O priateľstve.
Priateľstvo, hlboké ľudské priateľstvo je fenomén, pred ktorým sa skláňam v nemom úžase. Priateľstvo, ktoré zachráni život za cenu svojho... to je snáď len v rozprávkach. Alebo nie? Nemusíme ísť do krajnosti a myslieť na fyzickú smrť. Človek môže prísť o postavenie, výhody, priateľstvo a úctu iných ľudí, môže to bolieť. Ale PRIATEĽSTVO a VERNOSŤ na život a na smrť, tých nie je v živote veľa. Niektorí ľudia ho neprežijú vôbec, nie je to len dar, ale aj obeť.
V príbehu, o ktorom hovorím, bolo spečatené prísahou. Téma nádherného dvojspevu tenor - barytón (Carlos a Rodrigo Posa) sa v opere ešte niekoľkokrát opakuje viac, alebo menej nápadne, niekedy ho hrajú len niekoľkí muzikanti v orchestri na pripomenutie uzavretého sľubu: Keď Rodrigo berie Carlovi meč po tom, keď sa tento verejne postaví proti svojmu otcovi, keď od neho žiada listiny, ktoré by ho mohli usvedčiť zo sprisahania, a nakoniec, keď Rodrigo namiesto svojho priateľa zomiera.
Bože, ktorý zapaľuješ lásku a nádej v našich srdciach,
vnor hlboko do našich sŕdc hlbokú túžbu po slobode!
Prisahám navždy vernosť v živote a smrti.
S tebou jedno - s tebou jedno v živote i smrti.
Nemyslím, že cieľom priateľstva je obeť. Ja osobne považujem za synonymum slova "priateľstvo" "vernosť". Vernosť u mňa nie je tá klasická partnerská vernosť, spočívajúca v tom, že sa ani jeden z partnerov nepozrie iným smerom. Vernosť je hlavne schopnosť a ochota stáť pri človeku, keď sa mu nedarí, keď je unavený a zlomený, chorý či v problémoch. Schopnosť byť vtedy silný. A naopak, spomenúť si na druhého, keď sa darí mne. Istá Miss raz odpovedala na otázku, čo by poradila tej, čo ju na tróne vystrieda: "aby si vážila tých priateľov, ktorých mala doteraz, lebo teraz už žiadnych úprimných a nezištných nezíska."
Jedno je isté. Nikto z nás nemôže hazardovať s úprimným priateľstvom a vernosťou druhého, ale takéto poklady by mali byť chránené viac, ako rýdze zlato.
O nešťastnej láske. O inkvizícii. O národnostnom boji. O španielskom kráľovskom dvore. O odhodlaní i rezignácii.
O priateľstve.
Priateľstvo, hlboké ľudské priateľstvo je fenomén, pred ktorým sa skláňam v nemom úžase. Priateľstvo, ktoré zachráni život za cenu svojho... to je snáď len v rozprávkach. Alebo nie? Nemusíme ísť do krajnosti a myslieť na fyzickú smrť. Človek môže prísť o postavenie, výhody, priateľstvo a úctu iných ľudí, môže to bolieť. Ale PRIATEĽSTVO a VERNOSŤ na život a na smrť, tých nie je v živote veľa. Niektorí ľudia ho neprežijú vôbec, nie je to len dar, ale aj obeť.
V príbehu, o ktorom hovorím, bolo spečatené prísahou. Téma nádherného dvojspevu tenor - barytón (Carlos a Rodrigo Posa) sa v opere ešte niekoľkokrát opakuje viac, alebo menej nápadne, niekedy ho hrajú len niekoľkí muzikanti v orchestri na pripomenutie uzavretého sľubu: Keď Rodrigo berie Carlovi meč po tom, keď sa tento verejne postaví proti svojmu otcovi, keď od neho žiada listiny, ktoré by ho mohli usvedčiť zo sprisahania, a nakoniec, keď Rodrigo namiesto svojho priateľa zomiera.
Bože, ktorý zapaľuješ lásku a nádej v našich srdciach,
vnor hlboko do našich sŕdc hlbokú túžbu po slobode!
Prisahám navždy vernosť v živote a smrti.
S tebou jedno - s tebou jedno v živote i smrti.
Nemyslím, že cieľom priateľstva je obeť. Ja osobne považujem za synonymum slova "priateľstvo" "vernosť". Vernosť u mňa nie je tá klasická partnerská vernosť, spočívajúca v tom, že sa ani jeden z partnerov nepozrie iným smerom. Vernosť je hlavne schopnosť a ochota stáť pri človeku, keď sa mu nedarí, keď je unavený a zlomený, chorý či v problémoch. Schopnosť byť vtedy silný. A naopak, spomenúť si na druhého, keď sa darí mne. Istá Miss raz odpovedala na otázku, čo by poradila tej, čo ju na tróne vystrieda: "aby si vážila tých priateľov, ktorých mala doteraz, lebo teraz už žiadnych úprimných a nezištných nezíska."
Jedno je isté. Nikto z nás nemôže hazardovať s úprimným priateľstvom a vernosťou druhého, ale takéto poklady by mali byť chránené viac, ako rýdze zlato.
Nič neušlo!!!
Hneď po maturite som travila časť posledných prázdnin na tábore Stromu života. Vlastne nie na jednom.
Tam som prvykrát naplno zažila atmosféru ohňa, gitár, nekonečných pesničiek, z ktorých som väčšinu nepoznala. Prišla som domov tak nakazená týmto všetkým, že som jednak do konca leta spávala na balkóne, jednak som si okamžite kúpila gitaru, všetky možné spevníky a začala cvičiť. Každý deň som hrala do bezvedomia a po roku som hrala slušne. Tak dobre, že som hrala pri ohni aj ja. Samozrejme, že mojej produkcie neboli ušetrení ani najbližší.
Ako maturantka som sa hlásila na Konzervatórium a napriek vynikajúco urobeným skúškam ma neprijali. Mali svoje predpisy a v ten rok pre maturantov kvóty neboli. Tak som si našla prácu a mala rok na rozmyslenie, čo ďalej. Pod tlakom rodiny som sa prihlásila na "normálnu" vysokú školu. Toto chceli moji rodičia. Mať dcéru vysokoškoláčku za každú cenu. Prijímacie skúšky som urobila, zobrali ma však na iný odbor a mne sa vtedy v Bratislave zrazu veľmi páčilo a chcela som tu ostať. Mala som v ruke papier, že môžem od septembra nastúpiť na Strojársku technológiu (!!!!!!!!!!!) v Žiline, nemala som však v úmysle tam študovať ani náhodou.
Raz, keď som mame spievala jednu z mojich obľúbených pesničiek od Wabiho Daňka, Nevadí..., ktorá končí slovami:
vlaky jedou dál a málokdy se vrátí
život nemá brzdu záchrannou...
moja mama zaslzila a povedala: Ja mám pocit, že aj tebe ten vlak ušiel!
Mala som 19. Nakoniec ma rodičia dokopali a do školy som nastúpila. Podarilo sa mi prestúpiť, školu som aj tak nedokončila. Nikdy som neoľutovala, že nemám titul. Denne tisíckrát som však oľutovala, že som nešla za svojim snom. Od chvíle, kedy mi mama povedala, že mi ušiel vlak, uplynulo 20 rokov a ja verejne prehlasujem, ze SA celý čas VEZIEM!!! Nie však v tom, v ktorom som mala. Nevadí. Každý deň znovu máme možnosť urobiť a prežiť zázrak. A nie, že je neskoro.
Tam som prvykrát naplno zažila atmosféru ohňa, gitár, nekonečných pesničiek, z ktorých som väčšinu nepoznala. Prišla som domov tak nakazená týmto všetkým, že som jednak do konca leta spávala na balkóne, jednak som si okamžite kúpila gitaru, všetky možné spevníky a začala cvičiť. Každý deň som hrala do bezvedomia a po roku som hrala slušne. Tak dobre, že som hrala pri ohni aj ja. Samozrejme, že mojej produkcie neboli ušetrení ani najbližší.
Ako maturantka som sa hlásila na Konzervatórium a napriek vynikajúco urobeným skúškam ma neprijali. Mali svoje predpisy a v ten rok pre maturantov kvóty neboli. Tak som si našla prácu a mala rok na rozmyslenie, čo ďalej. Pod tlakom rodiny som sa prihlásila na "normálnu" vysokú školu. Toto chceli moji rodičia. Mať dcéru vysokoškoláčku za každú cenu. Prijímacie skúšky som urobila, zobrali ma však na iný odbor a mne sa vtedy v Bratislave zrazu veľmi páčilo a chcela som tu ostať. Mala som v ruke papier, že môžem od septembra nastúpiť na Strojársku technológiu (!!!!!!!!!!!) v Žiline, nemala som však v úmysle tam študovať ani náhodou.
Raz, keď som mame spievala jednu z mojich obľúbených pesničiek od Wabiho Daňka, Nevadí..., ktorá končí slovami:
vlaky jedou dál a málokdy se vrátí
život nemá brzdu záchrannou...
moja mama zaslzila a povedala: Ja mám pocit, že aj tebe ten vlak ušiel!
Mala som 19. Nakoniec ma rodičia dokopali a do školy som nastúpila. Podarilo sa mi prestúpiť, školu som aj tak nedokončila. Nikdy som neoľutovala, že nemám titul. Denne tisíckrát som však oľutovala, že som nešla za svojim snom. Od chvíle, kedy mi mama povedala, že mi ušiel vlak, uplynulo 20 rokov a ja verejne prehlasujem, ze SA celý čas VEZIEM!!! Nie však v tom, v ktorom som mala. Nevadí. Každý deň znovu máme možnosť urobiť a prežiť zázrak. A nie, že je neskoro.
Nessun dorma
Jedna z najkrajších árií operných dejín. Najhranejších. Hraná vo filmoch, reklamách a pri slávnostných príležitostiach. Božský Luciano ju spieval pri otvorení ZOH včera večer. Pýcha dobrých a nočná mora, či veľký sen tých slabších tenorov:
Dnes nikto nesmie spať...
A ty vo svojej komnate
ponáhľaj sa na hviezdy pozerať
ako sa chvejú prísľubom vášne!
Svoje tajomstvo však strážim sám.
Moje meno sa nikto nedozvie...
Za úsvitu ti ho darom dám
a tvojimi perami ho vyslovím
Potom ti bozkom ticho napoviem,
že budeš moja!
Rozptýľ sa, noc! Zhasnite, hviezdy!
Vyjdite, zore,
ja zvíťazím!
originál text tu
Dej opery Turandot sa odohráva v Číne. Žije tam princezná, ktorá sa nechce vydávať. Aby sa sobášu vyhla, vymyslela skúšku odvážlivcov vo forme troch záludných otázok. Ako v každej rozprávke, neúspešný adept príde o hlavu, preto je dopyt po princezninej ruke veľmi malý. Do krajiny však inkognito prichádza princ Kalaf a do princeznej sa zamiluje. Predstupuje pred princeznú a tri otázky zodpovie správne. Prinezná sa však nevzdáva, vydávať sa nemieni. Princ je však zamilovaný gentleman a ponúka jej možnosť. Ak do rána uhádne jeho meno, nemusí sa zaňho vydať. V celom kráľovstve znejú rozkazy: Každý nech pátra po mene neznámeho. Nikto nesmie spať!!! A v tejto chvíli znie táto prenádherná pieseň. Slávnostná, plná dôvery a lásky. Odporúčam vám vypočuť si ju. Každý dobrý tenorista si považuje za povinnosť ju mať na svojom reprezentačnom CD. Znela na odovzdávaní OTA z úst Petra Dvorského. Nájdete ju vo filme Čarodejnice z Eastwicku, kam sa podľa mňa až tak nehodí. A nájdete ju v opere Turandot, ktorá má premiéru 3. marca v opere SND v Bratislave.
Na záver ešte čosi. Skúste si spomenúť na svoje prebdeté noci.
Keď ste sa báli, nemohli ste zaspať od boleti, v trápení... v očakávaní správ...
Keď celý svet čakal, ako dopadnú chlapci z Apolla 13
Keď končilo ultimátum pred poslednou vojnou na strednom východe.
Keď sa stali naši hokejisti majstrami sveta...
Keď sa vám narodilo dieťa...
Keď sme prvýkrát privítali ráno s milovaným človekom...
Dnes nikto nesmie spať...
A ty vo svojej komnate
ponáhľaj sa na hviezdy pozerať
ako sa chvejú prísľubom vášne!
Svoje tajomstvo však strážim sám.
Moje meno sa nikto nedozvie...
Za úsvitu ti ho darom dám
a tvojimi perami ho vyslovím
Potom ti bozkom ticho napoviem,
že budeš moja!
Rozptýľ sa, noc! Zhasnite, hviezdy!
Vyjdite, zore,
ja zvíťazím!
originál text tu
Dej opery Turandot sa odohráva v Číne. Žije tam princezná, ktorá sa nechce vydávať. Aby sa sobášu vyhla, vymyslela skúšku odvážlivcov vo forme troch záludných otázok. Ako v každej rozprávke, neúspešný adept príde o hlavu, preto je dopyt po princezninej ruke veľmi malý. Do krajiny však inkognito prichádza princ Kalaf a do princeznej sa zamiluje. Predstupuje pred princeznú a tri otázky zodpovie správne. Prinezná sa však nevzdáva, vydávať sa nemieni. Princ je však zamilovaný gentleman a ponúka jej možnosť. Ak do rána uhádne jeho meno, nemusí sa zaňho vydať. V celom kráľovstve znejú rozkazy: Každý nech pátra po mene neznámeho. Nikto nesmie spať!!! A v tejto chvíli znie táto prenádherná pieseň. Slávnostná, plná dôvery a lásky. Odporúčam vám vypočuť si ju. Každý dobrý tenorista si považuje za povinnosť ju mať na svojom reprezentačnom CD. Znela na odovzdávaní OTA z úst Petra Dvorského. Nájdete ju vo filme Čarodejnice z Eastwicku, kam sa podľa mňa až tak nehodí. A nájdete ju v opere Turandot, ktorá má premiéru 3. marca v opere SND v Bratislave.
Na záver ešte čosi. Skúste si spomenúť na svoje prebdeté noci.
Keď ste sa báli, nemohli ste zaspať od boleti, v trápení... v očakávaní správ...
Keď celý svet čakal, ako dopadnú chlapci z Apolla 13
Keď končilo ultimátum pred poslednou vojnou na strednom východe.
Keď sa stali naši hokejisti majstrami sveta...
Keď sa vám narodilo dieťa...
Keď sme prvýkrát privítali ráno s milovaným človekom...
Navždy
Dnes mal pohreb mne neznámy človek.
A predsa ma to akosi zobralo. Veľa ľudí v mojom okolí ho poznalo a boli mu kamarátmi. Ešte pred týždňom mal život pred sebou, budúcnosť na dlani. Keby vedel, že mu zostávajúcich minút ostáva naozaj len po koniec dlane, asi by do toho auta nesadal. Alebo by aspoň nezošliapol ten plyn.
Stalo sa to medzi domami, v obci. Tachometer na maxime. Dobrá nálada, sobotňajšia noc a zábava v plnom prúde. Vlastne neviem, kto sedel za volantom. Ale je to vlastne jedno.
Jááááááj, stará pani moralizuje! Že sa majú dodržiavať dopravné predpisy, zákony SR... a podobné kecy! čo tam po tom, cesta prázdna a policajti (zatiaľ) ďaleko. Aj sanitky boli (zatiaľ) ďaleko. No bol tam ten strom. A mladí ľudia v aute.
Nemôžem vám povedať, že je ohavné prekročiť povolenú rýchlosť v obci, keď vám je tak veselo a noc je mladá. Chcem len povedať, že ak neviete ovládnuť túžbu skúsiť možnosti vášho auta, ak potrebujete stlačiť ten plyn až k zemi... Urobte to.
Ale s vedomím, že o pár dní môže byť vaším blízkym veľmi smutno...
A predsa ma to akosi zobralo. Veľa ľudí v mojom okolí ho poznalo a boli mu kamarátmi. Ešte pred týždňom mal život pred sebou, budúcnosť na dlani. Keby vedel, že mu zostávajúcich minút ostáva naozaj len po koniec dlane, asi by do toho auta nesadal. Alebo by aspoň nezošliapol ten plyn.
Stalo sa to medzi domami, v obci. Tachometer na maxime. Dobrá nálada, sobotňajšia noc a zábava v plnom prúde. Vlastne neviem, kto sedel za volantom. Ale je to vlastne jedno.
Jááááááj, stará pani moralizuje! Že sa majú dodržiavať dopravné predpisy, zákony SR... a podobné kecy! čo tam po tom, cesta prázdna a policajti (zatiaľ) ďaleko. Aj sanitky boli (zatiaľ) ďaleko. No bol tam ten strom. A mladí ľudia v aute.
Nemôžem vám povedať, že je ohavné prekročiť povolenú rýchlosť v obci, keď vám je tak veselo a noc je mladá. Chcem len povedať, že ak neviete ovládnuť túžbu skúsiť možnosti vášho auta, ak potrebujete stlačiť ten plyn až k zemi... Urobte to.
Ale s vedomím, že o pár dní môže byť vaším blízkym veľmi smutno...
Nad hrobom a dlho pred ním...
Dnes som nad ním stála. Nad hrobom svojho otca. Dnes je výročie nášho posledného stretnutia a zajtra výročie jeho smrti...
O uličku ďalej sa hádali štyria veľmi elegantne oblečení ľudia a fotili náhrobok. Asi niekto niečo pokazil a hrob nevyzerá, ako mal. Hádali sa tam strašne, asi im ani nenapadlo, že niekto prišiel len tak... a možno by ocenil chvíľku ticha.
Pamätám sa na poslednú návštevu v nemocnici. Poslednú, keď žil. Sedela som vedľa neho na lavičke, vedela, že nemáme veľa času a horúčkovito rozmýšľala, čo mu chcem ešte povedať. Verte mi, nič mi nenapadlo. Ešte som mu večer volala, bolo mu veľmi zle. Na druhý deň bol v bezvedomí a zomrel, keď sme sedeli na chodbe a čakali na lekárku. Videla som ho už mŕtveho... A zrazu mi prichádzali na um všetky tie nevypovedané slová...
Myslím na ľudí, ktorí žijú. Denne majú možnosť zdvihnúť telefón a povedať svojím blízkym všetko, čo majú na srdci. Aj ja mám takých ľudí a viem, že raz mi bude ľúto tých slov, čo sme si nepovedali. Ale dnes to proste nejde. Verte mi, nejde.
Myslím na všetky rodiny, rozdelené pár krámami, ktoré niekto vyhodil, spormi o majetok, rozhodnutiami zariadiť si život ináč, ako chcel ten, či onen, či dokonca nevhodným výberom menu na svadobnej hostine.
A verím, že to nejde preklenúť. Proste nejde. Nie dnes. Na podanie ruky treba dvoch.
Len rozmýšľam, prečo si proste nevieme porozumieť, keď je život tak krátky a žijeme bez svojich blízkych dlhé roky života...
Keď tá chvíľa definitívnej rozlúčky je tak blízko...
Môjmu tatovi a tiež jednému krásnemu človeku, ktorého otec žije... a akoby nežil.
O uličku ďalej sa hádali štyria veľmi elegantne oblečení ľudia a fotili náhrobok. Asi niekto niečo pokazil a hrob nevyzerá, ako mal. Hádali sa tam strašne, asi im ani nenapadlo, že niekto prišiel len tak... a možno by ocenil chvíľku ticha.
Pamätám sa na poslednú návštevu v nemocnici. Poslednú, keď žil. Sedela som vedľa neho na lavičke, vedela, že nemáme veľa času a horúčkovito rozmýšľala, čo mu chcem ešte povedať. Verte mi, nič mi nenapadlo. Ešte som mu večer volala, bolo mu veľmi zle. Na druhý deň bol v bezvedomí a zomrel, keď sme sedeli na chodbe a čakali na lekárku. Videla som ho už mŕtveho... A zrazu mi prichádzali na um všetky tie nevypovedané slová...
Myslím na ľudí, ktorí žijú. Denne majú možnosť zdvihnúť telefón a povedať svojím blízkym všetko, čo majú na srdci. Aj ja mám takých ľudí a viem, že raz mi bude ľúto tých slov, čo sme si nepovedali. Ale dnes to proste nejde. Verte mi, nejde.
Myslím na všetky rodiny, rozdelené pár krámami, ktoré niekto vyhodil, spormi o majetok, rozhodnutiami zariadiť si život ináč, ako chcel ten, či onen, či dokonca nevhodným výberom menu na svadobnej hostine.
A verím, že to nejde preklenúť. Proste nejde. Nie dnes. Na podanie ruky treba dvoch.
Len rozmýšľam, prečo si proste nevieme porozumieť, keď je život tak krátky a žijeme bez svojich blízkych dlhé roky života...
Keď tá chvíľa definitívnej rozlúčky je tak blízko...
Môjmu tatovi a tiež jednému krásnemu človeku, ktorého otec žije... a akoby nežil.
Na konci... (dnes venované Pikovi)
na konci...
keď natiahnem ruku
a končekmi prstov
sa dotknem iných prstov
na konci ktorých je človek
ktorého srdce
bije v takte s mojím
tak asi nie som
úplne sama
keď natiahnem ruku
a končekmi prstov
sa dotknem iných prstov
na konci ktorých je človek
ktorého srdce
bije v takte s mojím
tak asi nie som
úplne sama
Mráz v duši
Podala som ti srdce v dlaniach
ešte bilo
chytil si ho do rúk ako kus hovädzieho
ako kilo za sto korún...
a rozkrojil
Ja to vyplačem
ale prisahám
že ty nie
ešte bilo
chytil si ho do rúk ako kus hovädzieho
ako kilo za sto korún...
a rozkrojil
Ja to vyplačem
ale prisahám
že ty nie
Ľad
Jednej víle s unavenými krídlami
Ráno som sa pozrela z okna a videla som úplne iný svet, ako ten, ktorému som včera priala dobrú noc.
Žiadne spadané lístie, smeti, dokonca som ťažko rozoznávala chodníky od ciest a len pár vytŕčajúcich rúr umne zvarených do všakovakých na lezenie vhodných tvarov mi pripomínalo, že mám pod oknami detské ihrisko. Všetko prikryla biela perina, taká milosrdná k dizajnu "moderných" sídlisk. Zrazu som mala radosť, že sa moja chlpatá kamarátka šťastne preháňala po vonku, nebála som sa, že z nej budem pracne vymývať blato, prach, či ešte horšie veci. Svet bol zrazu iný. A stačila trocha vody...
Hovorí sa "živá voda" a je to termín vskutku rozprávkový. Na hladine vody tancujú víly za splnu mesiaca a v hlbinách vôd sa to len tak hemží mýtickými bytosťami. Voda však skutočne dáva život, voda spôsobí, že sa prebudí semienko rastliny a aj po celých rokoch spánku začne žiť nová rastlinka.
Chcela by som v tento krásny zimný deň pozvať jednu vílu k tancu. Voda je dnes síce ľadom, ale tak nádherne lieta vzduchom všetkými smermi a na pár dní vytvára ilúziu trochu iného sveta. Ale vykukne Slnko, zafúka teplý vietor, ľady sa roztopia a moje sídlisko sa zmení na sídlisko. Pod sáčkom z desiaty vyrastie tráva a voda zas bude tiecť.
Všetko má svoj čas a svoju hodinu, každá vec pod nebom. Je čas rodeniu a čas umierniu, čas sadeniu a čas vytrhávaniu, čas zabíjaniu a čas hojeniu, čas boreniu a čas stavaniu.
Keby Kazateľ poznal ľad, určite by povedal, že je čas ľadu a čas, keď sa ľady roztopia.
Aj srdce zamrznuté na ľad sa ohreje a zas sa bude smiať i plakať.
Ráno som sa pozrela z okna a videla som úplne iný svet, ako ten, ktorému som včera priala dobrú noc.
Žiadne spadané lístie, smeti, dokonca som ťažko rozoznávala chodníky od ciest a len pár vytŕčajúcich rúr umne zvarených do všakovakých na lezenie vhodných tvarov mi pripomínalo, že mám pod oknami detské ihrisko. Všetko prikryla biela perina, taká milosrdná k dizajnu "moderných" sídlisk. Zrazu som mala radosť, že sa moja chlpatá kamarátka šťastne preháňala po vonku, nebála som sa, že z nej budem pracne vymývať blato, prach, či ešte horšie veci. Svet bol zrazu iný. A stačila trocha vody...
Hovorí sa "živá voda" a je to termín vskutku rozprávkový. Na hladine vody tancujú víly za splnu mesiaca a v hlbinách vôd sa to len tak hemží mýtickými bytosťami. Voda však skutočne dáva život, voda spôsobí, že sa prebudí semienko rastliny a aj po celých rokoch spánku začne žiť nová rastlinka.
Chcela by som v tento krásny zimný deň pozvať jednu vílu k tancu. Voda je dnes síce ľadom, ale tak nádherne lieta vzduchom všetkými smermi a na pár dní vytvára ilúziu trochu iného sveta. Ale vykukne Slnko, zafúka teplý vietor, ľady sa roztopia a moje sídlisko sa zmení na sídlisko. Pod sáčkom z desiaty vyrastie tráva a voda zas bude tiecť.
Všetko má svoj čas a svoju hodinu, každá vec pod nebom. Je čas rodeniu a čas umierniu, čas sadeniu a čas vytrhávaniu, čas zabíjaniu a čas hojeniu, čas boreniu a čas stavaniu.
Keby Kazateľ poznal ľad, určite by povedal, že je čas ľadu a čas, keď sa ľady roztopia.
Aj srdce zamrznuté na ľad sa ohreje a zas sa bude smiať i plakať.
E lucevan le stelle... Tosca... G. Puccini
Príbeh vášnivej lásky speváčky Toscy a maliara Maria Cavaradossiho na pozadí politického boja.
Vlastne nedopatrením sa zamotá hlavný hrdina do udalostí súvisiacich s útekom politického väzňa Angelottiho. Každopádne sa rozhodol neprezradiť jeho úkryt, čo sa miestny krutovládca a zvrhlík Scarpia snaží využiť na získanie potešenia s krásnou a zvodnou Toscou. Mário je podrobovaný mučeniu a jeho milá dostáva návrh. Chvíľa povoľnosti k Scarpiovi za slobodu pre oboch zaľúbencov. Tosca odmieta a až hrozné výkriky Maria ju privedú k hroznému rozhodnutiu. Súhlasí, ak dostane ihneď povolenie opustiť krajinu v sprievode svojho milého. Scarpia ho napíše a poučí ju, že Mario musí absolvovať fingovanú popravu. Keď všetci odídu, môžu na základe povolenia odísť. Keď má však Tosca splniť sľub, zbadá na stole nôž a Scarpiu zabije. Potom si ide zbaliť najnutnejšie veci...
Medzitým Mario vo väzení čaká na svoju popravu. Poprosí strážnika, či by neodovzdal istej dáme list. Sadne si k stolu a začne premýšľať, aké posledné slová chce svojej milej napísať. A spieva to najnádhernejšie vyznanie lásky, lásky tesne pred smrťou, aké svetová hudba pozná. Nie sú to slová a melódia nádeje, ako v Nessun dorma. Je to lúčenie so životom a s najkrajšími chvíľami, aké je možné prežiť:
(mám len anglický text okrem talianskeho)
And the stars shone and the earth was perfumed
the gate to the garden creaked
and the foodstep rustled the sand to the path...
fragrant. she entered and fell into my arms...
oh, soft kisses, oh sweet abandon,
as i trembling
unloosed her veils and disclosed her beauty.
Oh vanished forever is that dream of love,
fled is that hour, and desperadly i die.
and never before have i loved so much!
Tosca vchádza a zvestuje Mariovi novinu, budú slobodní a začnú nový život inde.
Scarpia však tiež klamal. Poprava nebola fingovaná a nešťastná Tosca sa vrhá z múrov anjelského hradu.
Len pre predstavu, táto nahrávka je veľmi zlá. Určite si zožeňte lepšiu.
Vlastne nedopatrením sa zamotá hlavný hrdina do udalostí súvisiacich s útekom politického väzňa Angelottiho. Každopádne sa rozhodol neprezradiť jeho úkryt, čo sa miestny krutovládca a zvrhlík Scarpia snaží využiť na získanie potešenia s krásnou a zvodnou Toscou. Mário je podrobovaný mučeniu a jeho milá dostáva návrh. Chvíľa povoľnosti k Scarpiovi za slobodu pre oboch zaľúbencov. Tosca odmieta a až hrozné výkriky Maria ju privedú k hroznému rozhodnutiu. Súhlasí, ak dostane ihneď povolenie opustiť krajinu v sprievode svojho milého. Scarpia ho napíše a poučí ju, že Mario musí absolvovať fingovanú popravu. Keď všetci odídu, môžu na základe povolenia odísť. Keď má však Tosca splniť sľub, zbadá na stole nôž a Scarpiu zabije. Potom si ide zbaliť najnutnejšie veci...
Medzitým Mario vo väzení čaká na svoju popravu. Poprosí strážnika, či by neodovzdal istej dáme list. Sadne si k stolu a začne premýšľať, aké posledné slová chce svojej milej napísať. A spieva to najnádhernejšie vyznanie lásky, lásky tesne pred smrťou, aké svetová hudba pozná. Nie sú to slová a melódia nádeje, ako v Nessun dorma. Je to lúčenie so životom a s najkrajšími chvíľami, aké je možné prežiť:
(mám len anglický text okrem talianskeho)
And the stars shone and the earth was perfumed
the gate to the garden creaked
and the foodstep rustled the sand to the path...
fragrant. she entered and fell into my arms...
oh, soft kisses, oh sweet abandon,
as i trembling
unloosed her veils and disclosed her beauty.
Oh vanished forever is that dream of love,
fled is that hour, and desperadly i die.
and never before have i loved so much!
Tosca vchádza a zvestuje Mariovi novinu, budú slobodní a začnú nový život inde.
Scarpia však tiež klamal. Poprava nebola fingovaná a nešťastná Tosca sa vrhá z múrov anjelského hradu.
Len pre predstavu, táto nahrávka je veľmi zlá. Určite si zožeňte lepšiu.
Ďakujem za ten dar.
Dívam sa na tú krabicu pomarančového džúsu – ako dlho už? V skutočnosti som duchom úplne inde, ako v predajni potravín. Znovu som na jednom z desiatok jej koncertov. Koľko radosti mi priniesla, koľkokrát som cítila, že spieva len pre mňa...
Viete, prečo chodím rada do Lidla? Nehrá tam hudba. V mnohých obchodoch a nákupných centrách vôbec sa jej nevyhnete. Hudbu milujem, ale odmietam byť vydaná napospas vkusu kohosi tam za CD prehrávačom v obchode a dramaturgovi rádia už vôbec. Tentokrát som zavretá vo svojom svete so svojou hudbou. Nemám ju tak nahlas, ako väčšina mladých. Tak akurát, aby som ju počula, a neohluchla. Ten známy hlas blízkej kamarátky, ktorá ma nepozná. Skoro som spadla zo stoličky, keď som si pred niečo vyše rokom na internete prečítala tú správu. Zomrela folková speváčka Zuzana N. Preboha, prečo? Začala som pátrať a dozvedela som sa o jej chorobe. Dozvedela som sa o jej vnímaní vecí, keď som našla pomerne dlhý rozhovor s ňou, jeden z mála, ktorý vo svojom živote poskytla. Mali sme spoločného oveľa viac, ako som si dovtedy myslela. Krehká osôbka razantne udierajúca na bubny s nádherne pochmúrnym hlasom, z ktorého kvapkal ten najhustejší čierny med lesných včiel. Geniálna skladateľka autorka nádherných textov, žena, ktorá mala namiesto mobilu v ruksaku ďalekohľad a atlas vtákov... Zaskočilo ma to. Do svojho MP3 prehrávača som si nahrala Radúzu! A čápi z komína od cihelny zobáky klapou, asi jsou nesmrtelný... Ten hlas si nemôžem pomýliť.
Dívam sa na krabicu pomarančového džúsu a tečú mi slzy.
Viete, prečo chodím rada do Lidla? Nehrá tam hudba. V mnohých obchodoch a nákupných centrách vôbec sa jej nevyhnete. Hudbu milujem, ale odmietam byť vydaná napospas vkusu kohosi tam za CD prehrávačom v obchode a dramaturgovi rádia už vôbec. Tentokrát som zavretá vo svojom svete so svojou hudbou. Nemám ju tak nahlas, ako väčšina mladých. Tak akurát, aby som ju počula, a neohluchla. Ten známy hlas blízkej kamarátky, ktorá ma nepozná. Skoro som spadla zo stoličky, keď som si pred niečo vyše rokom na internete prečítala tú správu. Zomrela folková speváčka Zuzana N. Preboha, prečo? Začala som pátrať a dozvedela som sa o jej chorobe. Dozvedela som sa o jej vnímaní vecí, keď som našla pomerne dlhý rozhovor s ňou, jeden z mála, ktorý vo svojom živote poskytla. Mali sme spoločného oveľa viac, ako som si dovtedy myslela. Krehká osôbka razantne udierajúca na bubny s nádherne pochmúrnym hlasom, z ktorého kvapkal ten najhustejší čierny med lesných včiel. Geniálna skladateľka autorka nádherných textov, žena, ktorá mala namiesto mobilu v ruksaku ďalekohľad a atlas vtákov... Zaskočilo ma to. Do svojho MP3 prehrávača som si nahrala Radúzu! A čápi z komína od cihelny zobáky klapou, asi jsou nesmrtelný... Ten hlas si nemôžem pomýliť.
Dívam sa na krabicu pomarančového džúsu a tečú mi slzy.
Cantara
Niečo z geniality Dead can dance
V poslednom čase mám v MP3 prehrávači snáď skoro všetky CDčka skupiny Dead can dance. Sú tam skladby a vlastne celé CDčka, ktoré ma fascinujú, aj také, ktoré mi stačilo počuť trikrát. To je v poriadku. Keďže ide o prierez tvorby skupiny v priebehu mnohých rokov, chápem, že sa časom menil štýl, cítenie a hudobné prejavy.Čo ma však uchvátilo a zastihlo nepripravenú, bolo CD Toward the within. Je to LIVE nahrávka z vynikajúco ozvučeného koncertu, či dokonca z viacerých koncertov a je to veru iné kafe, ako štúdiové nahrávky. Viem, aký je rozdiel medzi koncertom a prácou v štúdiu, kde technika a možnosť sústredenia sa dokážu zázraky a viem, aké problémy s intonáciou občas majú aj výborní speváci. Z tohoto hľadiska vyslovujem veľký obdiv muzikantom, technikom aj spevákom Ale čo ma zastihlo nepripravenú, bola tá atmosféra ozajstného koncertu. A zrazu sa mi to vybavilo, na zastávke autobusu... A musela som to ustáť. Preto by som tu chcela čosi napísať pre tých, ktorí ešte nestáli na javisku s mikrofónom, či dokonca majú z tej predstavy nočnú moru.Opak je pravdou, je to krásny zážitok, aj keď asi fakt nie pre každého. Takže v skutočnosti som stála na zastávke na rušnej smradľavej bratislavskej ulici. Lenže pri prvých tónoch piesne Cantara som zrazu iný človek. Ak ju poznáte, viete, že začína sólom snáď gitary, vlastne sú to len vybrnkávané tóny v pomalom tempe. Postupne sa pridávajú ostatné nástroje a hudba graduje. Viem, že o chvíľu bude nasledovať ženské sólo a že zaspievať túto pieseň je riadna hra s energiou, aj keď by ma asi fyzici a vedci vôbec za tieto slová hnali. Kto nevie, ako ťažko sa spievajú takéto veci v tak vysokom nasadení, nech nehľadá ducharinu tam, kde ju aspoň ja nehľadám. Zaspievať Cantara je sakramentsky ťažké. Takže zatiaľ sa hrajú nástroje so svojími melódiami a ja som zrazu tam, s ňou. Lisa zatiaľ nasáva hudbu každým kúskom svojho tela, kľudne dýcha, veľmi pravdepodobne je tam vo svetle reflektorov teplo a nič nevidí. Určite nie divákov. Prichádzajú posledné tóny predohry, nádych a nádherný tanec ľudského hlasu s hlasmi všetkých nástrojov, vibrácie, extáza.Toto jej normálne závidím. Závidím tým ľuďom, ktorí mohli byť na tom koncerte, ale viem, že to, čo mi je vlastné a skutočne ma uspokojuje, nie je len hudbu počúvať, ale ju ROBIŤ. Tvoriť tóny a posielať ich do sveta, k druhým ľuďom, alebo len tak... To je to, čo ma fascinuje.
Skúste si túto skladbu vypočuť, je to zázrak. A tiež všetky ostatné.
V poslednom čase mám v MP3 prehrávači snáď skoro všetky CDčka skupiny Dead can dance. Sú tam skladby a vlastne celé CDčka, ktoré ma fascinujú, aj také, ktoré mi stačilo počuť trikrát. To je v poriadku. Keďže ide o prierez tvorby skupiny v priebehu mnohých rokov, chápem, že sa časom menil štýl, cítenie a hudobné prejavy.Čo ma však uchvátilo a zastihlo nepripravenú, bolo CD Toward the within. Je to LIVE nahrávka z vynikajúco ozvučeného koncertu, či dokonca z viacerých koncertov a je to veru iné kafe, ako štúdiové nahrávky. Viem, aký je rozdiel medzi koncertom a prácou v štúdiu, kde technika a možnosť sústredenia sa dokážu zázraky a viem, aké problémy s intonáciou občas majú aj výborní speváci. Z tohoto hľadiska vyslovujem veľký obdiv muzikantom, technikom aj spevákom Ale čo ma zastihlo nepripravenú, bola tá atmosféra ozajstného koncertu. A zrazu sa mi to vybavilo, na zastávke autobusu... A musela som to ustáť. Preto by som tu chcela čosi napísať pre tých, ktorí ešte nestáli na javisku s mikrofónom, či dokonca majú z tej predstavy nočnú moru.Opak je pravdou, je to krásny zážitok, aj keď asi fakt nie pre každého. Takže v skutočnosti som stála na zastávke na rušnej smradľavej bratislavskej ulici. Lenže pri prvých tónoch piesne Cantara som zrazu iný človek. Ak ju poznáte, viete, že začína sólom snáď gitary, vlastne sú to len vybrnkávané tóny v pomalom tempe. Postupne sa pridávajú ostatné nástroje a hudba graduje. Viem, že o chvíľu bude nasledovať ženské sólo a že zaspievať túto pieseň je riadna hra s energiou, aj keď by ma asi fyzici a vedci vôbec za tieto slová hnali. Kto nevie, ako ťažko sa spievajú takéto veci v tak vysokom nasadení, nech nehľadá ducharinu tam, kde ju aspoň ja nehľadám. Zaspievať Cantara je sakramentsky ťažké. Takže zatiaľ sa hrajú nástroje so svojími melódiami a ja som zrazu tam, s ňou. Lisa zatiaľ nasáva hudbu každým kúskom svojho tela, kľudne dýcha, veľmi pravdepodobne je tam vo svetle reflektorov teplo a nič nevidí. Určite nie divákov. Prichádzajú posledné tóny predohry, nádych a nádherný tanec ľudského hlasu s hlasmi všetkých nástrojov, vibrácie, extáza.Toto jej normálne závidím. Závidím tým ľuďom, ktorí mohli byť na tom koncerte, ale viem, že to, čo mi je vlastné a skutočne ma uspokojuje, nie je len hudbu počúvať, ale ju ROBIŤ. Tvoriť tóny a posielať ich do sveta, k druhým ľuďom, alebo len tak... To je to, čo ma fascinuje.
Skúste si túto skladbu vypočuť, je to zázrak. A tiež všetky ostatné.
Akí sme slepí.
Akí sme slepí.
Viem, že slovo „slepí“ nie je pekné. Použila som ho však cielene. Nemyslím tým ľudí s nedostatočným zrakom, alebo nevidomých. Nie. Myslím ľudí „slepých“.
Pred pár dňami mi jeden nádherný človek pripomenul diskusiu k článku na Majkinom blogu, kde sme spomenuli operu Jolanta. Krátko z obsahu, nečítala som síce partitúru, ale čerpám zo snáď fundovanej knihy Opera od Anny Hostomskej: Uprostred pustých skál ďaleko od ostatných ľudí žije kráľ René so svojou dcérou Jolantou a malým počtom služobníctva a družiek. Medzi týmito ľuďmi panuje prísny zákaz prezradiť Jolante, že je nevidomá a existuje aj iná forma vnímania sveta. Ona žije len vo svete zvukov, chutí, vôní a predstáv. Jedného dňa privádza na zámok kráľ maurského lekára Ebn Jahia, aby Jolante uzdravil oči pred plánovanou svadbou s vojvodom Robertom, s ktorým je od detstva zasnúbená. Lekár Jolantu prezrie a povie, že jej môže pomôcť za predpokladu, že ona sama bude veľmi chcieť. Tu nastáva problém. Kráľ nechce, aby sa Jolanta o svojom nedostatku dozvedela. V tom čase prichádza na zámok aj vojvoda Robert so svojím priateľom rytierom Vaudemontom, aby požiadal o zrušenie zásnub, lebo je zamilovaný do inej ženy. Vaudemont sa tu stretáva s Jolantou a očarený jej krásou jej rozpráva záhrade, v ktorej sa stretli. Tá však netúži vidieť svet ináč, ako doteraz, pretože je takto šťastná. Kráľ sa to však dozvie a chce využiť príležitosť, aby Jolanta spolupracovala na svojom uzdravení. Pohrozí Vaudemontovi smrťou, ak neprebudí v nej túžbu po navrátení zraku. Tá len v strachu o človeka, ktorý ju zaujal svojou nehou súhlasí s liečbou a s lekárom spolupracuje. Vaudemont žiada kráľa o Jolantinu ruku, ten ho však odmieta, kým ho Robert nepožiada o zrušenie dávneho zasnúbenia. Jolanta sa uzdraví a vydáva sa za Vaudemonta. Možno triviálny príbeh, možno veľmi prvoplánový. Donútil ma však zamyslieť sa.
V čom som slepá, o čom všetkom ani neviem, že mi v živote chýba a pritom by to mohlo obohatiť môj život?
Keď mám tušenie, že by som mohla v živote dosiahnuť viac, idem dopredu, či sa uspokojím s tým, čo mám?
Je zlé, keď som spokojná s tým, čo mám?
Viem rozlíšiť, či to, čo mi niekto ponúka, je to, čo skutočne potrebujem, alebo je tá vec dobrá len pre niekoho iného, či vôbec?
Viem vycítiť, že je na niečo dôležité správny čas?
Je láska tým zázrakom, ktorý otvára oči a posúva človeka dopredu a ako sa vystríhať pobláznenia, ktoré naopak zaslepuje a zväzuje?
Uvidím
Viem, že slovo „slepí“ nie je pekné. Použila som ho však cielene. Nemyslím tým ľudí s nedostatočným zrakom, alebo nevidomých. Nie. Myslím ľudí „slepých“.
Pred pár dňami mi jeden nádherný človek pripomenul diskusiu k článku na Majkinom blogu, kde sme spomenuli operu Jolanta. Krátko z obsahu, nečítala som síce partitúru, ale čerpám zo snáď fundovanej knihy Opera od Anny Hostomskej: Uprostred pustých skál ďaleko od ostatných ľudí žije kráľ René so svojou dcérou Jolantou a malým počtom služobníctva a družiek. Medzi týmito ľuďmi panuje prísny zákaz prezradiť Jolante, že je nevidomá a existuje aj iná forma vnímania sveta. Ona žije len vo svete zvukov, chutí, vôní a predstáv. Jedného dňa privádza na zámok kráľ maurského lekára Ebn Jahia, aby Jolante uzdravil oči pred plánovanou svadbou s vojvodom Robertom, s ktorým je od detstva zasnúbená. Lekár Jolantu prezrie a povie, že jej môže pomôcť za predpokladu, že ona sama bude veľmi chcieť. Tu nastáva problém. Kráľ nechce, aby sa Jolanta o svojom nedostatku dozvedela. V tom čase prichádza na zámok aj vojvoda Robert so svojím priateľom rytierom Vaudemontom, aby požiadal o zrušenie zásnub, lebo je zamilovaný do inej ženy. Vaudemont sa tu stretáva s Jolantou a očarený jej krásou jej rozpráva záhrade, v ktorej sa stretli. Tá však netúži vidieť svet ináč, ako doteraz, pretože je takto šťastná. Kráľ sa to však dozvie a chce využiť príležitosť, aby Jolanta spolupracovala na svojom uzdravení. Pohrozí Vaudemontovi smrťou, ak neprebudí v nej túžbu po navrátení zraku. Tá len v strachu o človeka, ktorý ju zaujal svojou nehou súhlasí s liečbou a s lekárom spolupracuje. Vaudemont žiada kráľa o Jolantinu ruku, ten ho však odmieta, kým ho Robert nepožiada o zrušenie dávneho zasnúbenia. Jolanta sa uzdraví a vydáva sa za Vaudemonta. Možno triviálny príbeh, možno veľmi prvoplánový. Donútil ma však zamyslieť sa.
V čom som slepá, o čom všetkom ani neviem, že mi v živote chýba a pritom by to mohlo obohatiť môj život?
Keď mám tušenie, že by som mohla v živote dosiahnuť viac, idem dopredu, či sa uspokojím s tým, čo mám?
Je zlé, keď som spokojná s tým, čo mám?
Viem rozlíšiť, či to, čo mi niekto ponúka, je to, čo skutočne potrebujem, alebo je tá vec dobrá len pre niekoho iného, či vôbec?
Viem vycítiť, že je na niečo dôležité správny čas?
Je láska tým zázrakom, ktorý otvára oči a posúva človeka dopredu a ako sa vystríhať pobláznenia, ktoré naopak zaslepuje a zväzuje?
Uvidím
Dievča z električky
Haló, slečna, prepáčte.
Miluje vás niekto? Mihli ste sa pri mne len na krátky moment, no váš pohľad ma uchvátil. Tá hlboká modrá! Dve studne, v ktorých som sa okamžite utopil. Musel som vystúpiť s vami. Musel som vás osloviť. Nedívajte sa na mňa takto, lebo zhorím. Na vašom čele čítam o rozpakoch, hneve, zvedavosti. Kútiky úst nevedia, kam sa narýchlo otočiť, nechcete sa usmiať. Asi sa ponáhľate. Nenechám vás odísť bez toho, aby ste vedeli, že JA, JA by som chcel byť tým človekom! Chcem sa napiť z vašich čistých očí.
Tá voda je taká priezračná, že mám chuť ju zakaliť.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)